Čitateľsky úspešná novela patriaca do slovenského naturizmu.
Dielo je svojím vyznením hlboko mravné, učí človeka vypočuť si bolestí iného, pochopiť jeho činy a odpustiť. Umožňuje čitateľovi zažiť radostný pocit a uľahčenie z odpustenia.
Poukazuje na to, že uzavretosť komunity prináša strach z nového a odlišného – stačí, že človek nie je z ich dediny, že vyzerá inak ako oni, že sa živí inou prácou ako oni (hrnčiarstvom), a považujú ho za nepriateľa a pôvodcu všetkého zla.
Autor v novele pristupuje k postave originálnym spôsobom. Postavy sú rozdelené na dobré a zlé. „Zlá" postava Draka je aktívnejšia. Eva, hoci „všetko" je o nej, nie je prítomná v celej dejovej línii. Na začiatku novely je ako mladá žena, čakajúca, keďy sa vráti jej neľúbený muž Šimon. Na konci novely v epilógu je starou mamou.
Záporná postava nesie v mysliach ľudí z dediny všetky vlastnosti naturistickej postavy (tajomnosť, neznámy pôvod, odlišný zjav, oblečenie, uhrančivý pohľad, šírenie zla a nešťastia: suchá a neúroda, vražda dedinčanky, vražda opatrovníka, krádež dobytka), ale v skutočnosti je iba uzavretým samotárom, do spôsobu života ktorého dedinčania aj vlastnou vinou nepreniknú.
Pri zlej postave dodržiava zvyklosti naturistickej prózy: dedina nepozná meno Martina Lepiša Madlušovie, prezýva ho Drakom. Nepoznajú jeho rodičov, vyrastal u nich síce od detstva, ale je nájdeným dieťaťom, vychovaným starým hrnčiarom.
Býva za dedinou vo vyžihárni, dedinčania ho vidia pred rozpálenou pecou, v jamách s hlinou. Odlišuje sa od nich aj výzorom – je počerný, vysokej, štíhlej postavy. Má uhrančivé oči a svojou osobnosťou ovláda poddajnú Evu. Eva sa nedokáže brániť Drakovmu vplyvu:
Stál pred ňou ako ten, čo si môže rozkázať a môže robiť, čo sa mu zapáči, pretože ona je celkom slabá a bezmocná. Taká bezmocná, že necítila ani hanby, ani nijakého pokorenia nad tým, že ju bozkával do tých čias, kým sa pod ňou nepodlomili kolená.
Eva a Šimon sú postavy mlčanlivé, ako sme to videli už v expresionizme u J. C. Hronského alebo v naturizme v Malke od F. Švantnera. Svoje vzťahy si neriešia vypovedaním všetkého, čo ich ťaží, ale nesú si odovzdane svoju ťarchu.
Novela zasadzuje časť deja do prostredia dediny. Dedina však nemá presne vykreslené sociálne väzby. Dedinčania často vystupujú ako kolektív (napr. pri prepadnutí Drakovho domu), autor dedinské postavy náročky „zanonymňuje", poznáme bližšie len bystrého richtára s veľkým bruchom a spomenie meno Juráša. Nikto viac nemá meno – tetky, ktoré pod oknom klebetia, že sa Eva prespala; chlapi, ktorí sa pri rumplíku pálenky v krčme nevedia dočkať, keďy Šimon urobí poriadok s Drakom.
Druhá časť deja sa odohráva v typickom naturístickom prostredí hôr. Ožíva Kôprová, Tichá, Tomanova dolina pod majestátnym a takmer posvätným Kriváňom:
Ešte pár krokov a pri náhodnom zdvihnutí hlavy ukáže sa trhlinou v hmle, v neuveriteľnej výške kamenný oltár, obliaty plným slnečným svetlom. Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znova pristala na vrchu Ararat.
A jednak je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z čiernolesklých židových platní, naukladaných odzdola až nahor. Hla, Drak dvíha k nemu pravicu, ukazuje naň vystretým ukazovákom a vraví:
– Kriváň.
– Kriváň, – opakuje po ňom Šimon a slovo vzbudzuje v ňom úctu.
V novele ožíva praveká viera v nadprirodzené javy, ľudia veria, že Martin je bosorák, že vie pohľadom urieknuť človeka. V epilógu stará mama spomína na svoju mladosť, keď žili vedmy a čarodejnice, zmokovia a duchovia.
Rozprávkovosť príbehu s dobrým koncom si novela zachováva, hoci na začiatku ešte netušíme, že počúvame rozprávku.
Fluidum neskutočného, nevysvetliteľnej symboliky, pripomenutie osudu je v prítomné v celej novele, napr.:
… les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami veľký rovnoramenný kríž.
V jeho strede žiari nádherný ohnivý kotúč a vystreľuje snopy híčov vpravo a vľavo, nahor a nadol. Nemôže to byť klam, pretože i keď Šimon odvráti hlavu a znovu sa podíva v tú stranu, kríž visí ďalej medzi haluzím stromov.
Šimon cíti zreteľne, že ich spolu viaže akési nevysloviteľné tajomstvo; nepostihnuteľné, ale nadmieru mocné puto, ktoré spôsobí, že ich osudy rozhodnú sa spoločne, v jeden deň, na jednom a tom istom mieste mieste. #(Hovorí o Drakovi.)#
Autor svojím vkladom prispeje do výrazovej pokladnice lyrizovanej prózy, na rozdiel od ostatných často má lyrický opis, kde je nejaké zviera.
Často je to veľmi expresívny opis s tvrdými výrazmi:
Srsť na nich bola schlpená, bez lesku, trčali spod nej hranaté rebrá a hnáty. Slabiny pod vpadnutými bokmi sa im chveli ako v zimnici a okolo chriap i v očných kútikoch usadzoval sa im lepkavý šliam, na ktorý sadalo množstvo múch, zatiaľ čo ovady a veľké bzučiace sršne vyhľadávali citlivé miesta popod slabiny, na bruchu a nad pyskom.
Medzivojnové obdobie bolo obdobím experimentovania s pásmom reči postáv a rozprávača. Autor v tejto novele veľmi svojsky a objavne pristúpil k pásmu rozprávača (pozri formu).
Šimon s Drakom sa stávajú súčasťou prírody. Pohybujú sa ticho a obozretne ako iné tvory v lese, ktoré sa ani nevyplašia, keď ich zavetria:
Les tíško spí. Zdá sa, že musíš našľapovať na prsty, aby si ho nevyrušil z driemot. Mladý jeleň v hustej siatine zodvihne síce na chvíľu hlavu a vetrí proti nim, no nepokladá za vhodné pohnúť sa zo svojho pelechu. Necháva ich prejsť pomimo a potom zas ukladá orosený pysk pod zadnú slabinu. A práve tak i čierny vták, čo drieme na borovici, otvorí na chvíľu svoje vtáčie oko, pustí z výšky trus, raz, dva razy prestúpi z nohy na nohu, hľadajúc si pohodlnejšiu polohu, a pokojne dospáva ďalej.
Autor
Dobroslav Chrobák (1907–1951), narodil sa v Hybiach, študoval na Vyššej priemyselnej Škole v Bratislave a na technike v Prahe. Bol elektroinžinierom, pracoval v rozhlase, neskôr bol vysokoškolským pedagógom. Patrí do slovenskej medzivojnovej literatúry – do naturizmu.Útvar: novela s podtitulom rozprávka.
Kompozícia
Skladá sa z 12 kapitol označených číslom a epilógu. Dielo je uvedené mottom:
ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú
rozprávku.
J. Conrad: Lord Jim
Postavy sú kontrastné – Eva, Šimon sú dobré postavy a Drak je navonok zlá postava.
Drak je kontrastný sám o sebe – dedina mu prisudzuje všetky zlé vlastnosti a on taký nie je.
Dejová línia je slabá: Eva čaká na manžela Šimona, ktorý si ju zobral, keď ostala slobodná s dieťaťom od Draka. V mysli si vybaví všetko, Čo tomu predchádzalo, ako sa stretli, ako ho ľúbila, ako ho dedinčania zranili a ako ušiel. Šimon sa konečne vracia, od chlapov v krčme sa dozvedel novinu: Drak sa vracia.
Dedina očakáva, že medzi Drakom a Šimonom vypukne konflikt. Richtár potrebuje dvoch chlapov, ktorí by zohnali dobytok z hôr Západných Tatier, kde vypukol lesný požiar. Drak si chce získať dôveru dediny, a preto sa prihlási. Chlapi sa zhodnú, že druhým má byť Šimon.
Šimon vidí, že Drak je iný, ako si o ňom všetci v dedine mysleli, ale predsa mu neverí. Myslí si, že dobytok predal, a preto zbehol do dediny a podpálil Drakovu chalupu. Drak privádza do dediny dobytok, ale nepríde sám. Privedie si mladú ženu Zošku.
V epilógu stará mama – Eva – dorozpráva vnúčikovi, že až potom, keď po boku Draka videla druhú, pochopila, že mala čakať nie na Draka, ale na dobrého Šimona, ktorý bol nešťastný z jej nelásky. Potom žili šťastne, až kým nepomreli…
Kompozícia diela je veľmi komplikovaná. Tú istú udalosť, napr. príchod Draka, vidíme Evinými očami, Šimonovými a očami dediny. Zrod Evinej lásky k Drakovi vidíme na začiatku v Eviných spomienkach a potom úplne na záver v rozprávaní Evy – starej mamy – svojmu vnukovi. V epilógu je už stará mama, ktorá celý príbeh novely rozprávala svojmu vnúčikovi.
Osoba rozprávača sa mení, najprv je rozprávač v 3. os. sg., neskôr priberá k sebe aj čitateľa alebo postavu a objaví sa v 1. os. pl.
Postavy
Drak, Martin Lepíš Madlušovie, Čierny Macek
Starý hrnčiar Lepiš Madlušovie ho našiel raz na ceste, keď sa vracal z jarmoku. Nechal si ho, aby ho mal kto opatrovať, lebo bol slepý, ale ľudia z dediny rozprávali, že pri dieťati boli aj zlatky.
Starý hrnčiar s ním nechodil medzi ľudí, a tak sa o jeho existencii dedina dozvedela, až keď bol väčší a vodieval svojho opatrovníka do krčmy a do obchodu. Nehral sa s deťmi, nevedel sa k nim priblížiť, hovoril ako starý človek. Starý hrnčiar ho vyučil remeslu, bol veľmi šikovný, hrnčiarstvo rád robil.
Starý Lepiš padol do jamy, z ktorej brávali hlinu a Martin ako štrnásťročný ho sám vytiahol a uložil. Keď sa starec prebral, poslal ho po pomoc. Kým niekto prišiel, starý Lepiš zomrel. Dedina neskôr tvrdí, že Martin zabil svojho opatrovníka.
Vyrástol v štíhleho, počerného mládenca, s uhrančivými očami. Raz zastavil na lúke Evu, ktorá niesla trávu. Pobozkal ju na ústa a ani si nepýtal dovolenie. Eva chodila za ním každý večer do vyžihárne, kde býval.
Keď ho dedinčania obžalujú, že zabil ženu v chotári, že je príčinou sucha a nešťastia v dedine a nakoniec ho aj zrania, Eva ho neopustí a ošetruje ho. Drak na druhý deň po vyliečení zmizne, opustí dedinu a ani sa s Evou nerozlúči. Nevieme, či sa dozvie, že má syna.
Na Eve mu nezáležalo viac ako na inej, kdežto z jej strany bol vzťah výlučnejší. Dlho pre ňu iný muž neexistoval a hoci sa vydala za Šimona, myslela na Draka a čakala ho.
Martin chce opäť pracovať a žiť v dedine, a preto ponúkne richtárovi, že dovedie dobytok z hory, ktorú obkľúčil lesný požiar. Poznal priesmyk, o ktorom iní nevedeli. Iste si domyslel, prečo dedinčania poslali s ním Šimona, ale nedá to na sebe znať. Je veľmi šikovný, vidno, že je zvyknutý pohybovať sa v horách.
Je citlivý človek, postará sa o spadnuté lastovičie mláďa, ale dokáže bez problémov podrezať a vypitvať barančeka. Pozná bačov a honelníkov.
Má rád Zošku, veselí sa spolu s priateľmi a známymi okolo vatry, zrejme ho majú radi. Nevieme, ako strávil roky, kým sa opäť do dediny nevrátil. Pozná veľa ľudí v Poľsku.
Odpustí Šimonovi, že mu podpálil chalupu, povie, že aj on mu v minulosti ublížil.
Eva
Pekná mladá žena, s hrubým vrkočom, pevných tvarov. Žena Šimona Jariabka, ktorý ju miloval a vzal si ju, hoci mala dieťa s Drakom.
nevie sa prinútiť, aby bola milá k svojmu mužovi. nezabudla na svoju veľkú lásku k martinovi lepišovi. keďže z ničoho nič pred hrozbou dediny ušiel, roky tajne dúfala, že sa vráti. nikdy sa na syna nedozvedal, hoci už u starej matky vyrástol a musela mu okrem šatstva posielať aj šlabikár do školy.
Jej muž cíti, že neprestala milovať Martina, a preto je nešťastný, mlčanlivý a zlostný. Ona všetko pokorne pretrpí a čaká. Manžel s ňou celé dni neprehovorí, len večer pred spaním jej oznámi, čo treba na budúci deň urobiť na gazdovstve. Eva počká, kým muž hlboko zaspí a potom vojde do izby.
Martin ju mal v moci, aj keď sa o to nijako neusiloval. Nič jej nesľuboval, nič s ňou neplánoval. Patrila mu bezvýhradne, bola bezmocná voči jeho vplyvu. Chodila celý rok do jeho domu, celé hodiny ho pozorovala, ako pracuje. Bola priťahovaná jeho osobnosťou. Keď sa vrátil, čakala, že ju vyhľadá, ale sa tak nestalo.
Keď sa Martin vracal s dobytkom do dediny, čakala pri plote a vyzerala ho – zbadala však aj tú, ktorá šla po jeho boku na malom koníku. On Evu nehľadal medzi ľuďmi, mal oči len pre Zošku. Zažila sklamanie a prvýkrát videla ich vzťah pravdivo.
Zastavil sa pred ňou jej muž – Šimon so smutnou tvárou, prvýkrát sa na neho pozrela s rumencom v tvári a prijala to, čo pre ňu celé dni s láskou robil – vystrúhanú a cifrovanú kúdeľ. Schovala si tvár na jeho pleci a oslobodzujúco sa rozplakala. Počarovanie prestalo pôsobiť…
Šimon
Jedna z najkrajších postáv v slovenskej medzivojnovej próze. Miloval svoju ženu Evu natoľko, že si ju zobral, hoci mala diela s iným – a ešte k tomu s Drakom. Prišiel za ňou do komory po dvoch rokoch od narodenia syna a musel sa dobre potúžiť alkoholom. Pred dedinou bola verejne vyhlásená za prespanku a pri sobáši mohla byť iba bez party (ozdoba hlavy mladej nevesty), aby každý videl, že nie je nevinná.
Nežijú dobre. Šimon vie, že jeho žena čaká na Martina a ťažko to nesie. Zaťal sa, nerozpráva sa so ženou, pokiaľ nemusí. V ich dome je ticho.
V ten večer, keď sa Drak vrátil, zastal pred dverami a predstavoval si Evu, ako chodievala za ním s obedom na lúku, kde kosil:
Zakaždým, keď ju zbadal, zaplesalo v ňom srdce radosťou, je to jednak len jeho žena, čo sa tu náhli orosenou trávou. Už–už chcel odhodiť kosu a vztiahnuť oproti nej ramená. Ale zakaždým búšilo ho čosi do pŕs, sotilo ho späť, takže keď sa Eva celkom priblížila, keď prišla k nemu na dva kroky a potreboval len vystrieť ruku, nevedel sa na ňu podívať.
Teraz sa odvážil zastaviť sa pri žene a oznámiť jej to, čoho sa roky najviac bál: „Vrátil sa ti".
Tie slová sú najťažšie v jeho živote, Evu miluje, ale povedať jej to nedokáže, lebo vie, že ona ľúbi iného. Bojí sa, že ho opustí, ale pre jej šťastie volí radšej to najbolestnejšie východisko: nech ide za milovaným mužom, lebo pri ňom je nešťastná. Dobre mu padne, keď sa Eva večer uloží na spánok v ich izbe. Obával sa, že utečie za ním v prvej minúte.
Žije celé roky pod strašným tlakom, zadúša ho obava, a preto sa úprimne teší spiacej Eve, hoci sám predstieral, že spí a nič nepozoruje:
Akoby niekto sňal z jeho pŕs vlkolaka, ktorý ho dlávil. a cical mu krv v hroznom, dusivom sne. Akoby ho v poslednej chvíli vytiahol z prepadliská, v ktorom sa už zadúšal.
Bráni sa celým svojím vnútrom tomu, že ho dedina chce dotlačiť k otvorenému konfliktu s Drakom. Oni sa mu chcú za čosi pomstiť, ale Šimon nerozumie, prečo by mu mal ubližovať on, Vedel predsa, keď si Evu bral, že má rada Draka… Chlapi si myslia, že Drak počaroval aj Šimonovi, preto sa do neho nepustil.
Podozrieva chlapov z dediny, že ho vystrojili po dobytok preto, aby mal príležitosť porátať sa s Drakom, keď tak neurobil hneď po jeho príchode. Ide teda s úmyslom doviesť dobytok, nie pomstiť sa Drakovi, lebo nemal začo.
Šimon toho ani na ceste veľa nenahovoril a Drak bol tiež ticho. Drak je aktívnejší, prvý začne robiť oheň, chystať jedlo atď. Šimon si všimne, že pozná kraj.
Keď schádzajú zo sedla, Drak sa šmýka dolu úšustom a hrozí, že ho zachytí kotúľajúci kameň. Šimon na chvíľu zaváha, či nevyužije príležitosť, ale nakoniec zvolá: – Varuj dušu na doline…
Drak v poslednej chvíli uskočí. Uvedomuje si, čo pre neho Šimon urobil, ale medzi chlapmi nebolo zvykom ďakovať.
Šimon sa po dlhom čase smeje, skáče ako mladík. Je oveľa mladší než Martin, takmer raz toľko, ale na tvári mal smútok. Veľmi mu odľahne, keď vidí, že Martin má v horách dievča, ktoré sa k nemu zaľúbene túli.
Šimon sa celkom nevymaní z vplyvu svojej dediny – v kútiku duše vždy striehne, či ho Drak neoklame. Nepresvedčí sa, či dobre rozumie tomu, čo vidí a podozrieva Draka, že stádo predal Poliakom. Utečie do dediny a z pomsty podpáli Drakov dom.
Ale Drak prichádza do dediny už tretíkrát v živote, tentoraz s dobytkom a s mladou ženou Zoškou. Šimonovi priniesol kúdeľ, ktorú zabudol v horách. Šimon sa hanbí za to, čo urobil.
Človek, ktorého mali za vraha a čarodejníka, nájde v svojom srdci aj teraz odpustenie.
Dej a ukážky
1
Mladá žena presnými pohybmi robí to, čo každý večer – končí každodennú monotónnu prácu a čaká manžela. Na dedine je každý deň a večer rovnaký. Neriadi sa hodinami, ale pravidelne opakujúcimi sa zvukmi dediny. Je vyrušená zvonením na poplach, ale neskôr sa ukáže, že si zvonár zas trocha viac prihol. Cíti sa nepokojná:
Že by to bolo naozaj len toto? Zvonár sa opil a zabudol na večiereň?
Snažila da nájsť utíšenie v presvedčení, že naozaj len porušený sled večerných zvukov vyvolal jej doterajší stav.
Sadla si na prah s kúdeľou:
Pretože kúdeľ mala vo večernom súmraku takú istú mäkkú podobu ako jej tvár, vyzeralo z diaľky, akoby sa čochvíľa nahýňala k počernému milencovi a bozkávala ho krátkymi dotykmi pootvorených perí stále na to isté miesto uprostred čela pod čiernymi vlasmi, odkiaľ vymoká teplý prúd krvi.
Dostala sa v spomienkach na príbeh, ktorý sa odohral pred rokmi, práve k tomuto miestu (keď jeho hlava, opretá o jej plece, krvácala z úzkej rany na čele a keď ona bozkávala toto miesto, namáčala obrúsok do vody a prikladala na ranu (keď odrazu, ako už toľkokrát predtým, vyrušil ju z myšlienok na neho krok toho druhého, čo zasahoval vždy vtedy, keď už–už zabúdala, že všetko je inakšie, než si predstavovala, že nie tamten, ale tento, Šimon Jariabek patrí k nej.
Eva vie, že Šimon príde bez slova a ona mu bez slova podá večeru. Prehovorí, len keď treba nakázať, čo sa bude robiť nabudúci deň. Dnes ale Šimon prehovoril:
– Vrátil sa ti… (urobil dlhú pomlčku, akoby mu hrdlo zovrel kŕč)… vrátil sa Drak.
– Ostatné slovo vy tisol s najväčšou námahou a len–len že sa s nín nezadusil. Potom stisol kľučku, vošiel do izby a dvere za ním sa zavreli.
Chytila a dlaňou za hrdlo pod bradou a dotackala sa k lavici konca stola. Nohy pod ňou poklesávali a ona padala, pridŕžajúc sa hrany stola, do akejsi hlbokej, bezodnej priepasti.
2.
Vrátil sa teda. '
Vedela odprvoti, že sa raz vráti, a čakala, že sa vráti práve v takýto večer, keď jej prsia budú navreté tuhou a jej ústa rozpukmi sa milosťou. Ako ho volali? Drak, Čierny Macek, Lepiš Madlušovie. A aké mená mu dávala ona? Ozaj, ako by ho oslovila, keby zrazu vyvstal pred ňou: vysoký, čierny, vychudnutý, s očami, ktoré vraj vedia porobiť?
Spomína, ako ju prvýkrát zastavil na lúkách, kde bola po trávu, ako ju bozkal na ústa. Spomína si, ako sa dostal do dediny, ako vyrástol so starým človekom a ani ho v dedine nezazreli.
Keď dospel, stal sa terčom zloby dediny. V čase sucha priviezol vrecia kaolínu na glazúru a dedinčania si mysleli, že je to múka. Vyrabovali mu dom, a keď videli, čo je vo vreciach, mysleli, že prečaroval múku na prach:
– Zbojník, oklamal nás, začaroval múku na hlinu.
– Zabijeme ho strigôňa.
No jedného rána ho našli pastieri v tej istej jame, kde našiel smrt starý Lepiš.
Dedinské ženy už roznášali po dedine, že Eva sa prespala s Drakom. Dva týždne ho opatrovala, kým sa mu rana na hlave zahojila. Jedného dňa našla vyžinkáreň zavretú a Drak sa stratil bez slova rozlúčky.
… po dvoch rokoch prišiel za ňou do komory Šimon a že ona bola už natoľko otupená a on natoľko opitý, že im na ničom nezáležalo, ani vtedy, ani potom, keď stála s ním bez party pred oltárom.
Vybehla pred dom, aby videla, či sa v jeho dome svieti a vrátila sa naspäť k mužovi.
3
Po dedine sa rozchýrilo, že Drak sa vrátil:
Ženy sa ukradomky prežehnávajú, chlapi znechutene kľajú. Matere zháňajú deti po záhumniach a duria ich predčasne do postelí.
Drak sa vracia…
V krčme sa chlapi o ničom inom nerozprávajú. Čakajú na Šimona Jariabka –ten by s ním mal urobiť poriadok. Odrazu vojde Drak:
Pozdravil pokojne, zvoľna, dotknúc sa dvoma prstami strechy klobúka. Akoby tu bol odvčera, akoby si len pred chvíľou bol niekam odskočil.
Napije sa, naje, až keď odíde, do krčmy vojde Šimon:
– Neskoro ideš.
– Prv si mal prísť, viťúz, boli by sme videli, či aj tebe odkväcne brada ako nám.
– Obzeral sa po tebe, a teba nikde.
4
Šimon cíti, že sa ho Drakov návrat netýka viac ako ostatných a že ak musí zasiahnuť, urobí tak nie z vlastnej vôle, ale ako vykonávateľ dákej vyššej moci, ktorá si ho naslepo vybrala spomedzi ostatných.
Šimon vie, že nie Drak je pôvodca jeho nešťastia. Nerád vidí, že dedina si už vybrala pomstiteľa a škodoradostne očakáva, keďy sa stretnú. Žije svojím problémom.
Našiel v sebe silu, aby Eve oznámil, že Martin prišiel. Chce jej povedať, že môže ísť k nemu, že jej nebude v tom brániť. Počul, ako Eva vyšla. Myslel si, že hned za ním utekala, a preto je šťastný, keď ju počuje o malú chvíľku vojsť do domu.
Eva sa k nemu vrátila. Mohla tam zostat, ale vrátila sa a zostane pri ňom. Lenže práve tu je malý háčik: či naozaj zostane? Musí zostať. O to sa už postará on, Smeon Jatriabek.
Prežil ťažkú noc, krásne ráno ho prekvapí:
… je prekvapený, že je už skoro biely deň, že nebo na východe jasne planie ako sviatočne osvetlený oltár, že obilie stojí ticho a nepohnute ako nábožné zhromaždenie, že sa všetko nádherne ligoce v trblietavej rose a že mu nad hlavou vzrušene zatrilkoval škovran.
Šimon ide k vyžihárni vysliediť Draka, správa sa ticho, aby nikoho nevzrušil. Obávaného „čarodejníka" Draka nájde pri čudnej činnosti:
… skúma každé hniezdo jednotlivo a pod tie, ktoré sú plné, pribíja úzke doštičky. Pekné zamestnanie pre chlapa!
Celkom zreteľne vidno lastovičie mláďa a jeho rozpleštený zobáčik so žltými fľakmi v kútikoch. Pritkýna si ho k ústam a dáva mu slinu spomedzi našpúlených perí.
5
Drak prišiel do dediny koncom júna.
Po Jane prišla však náhla šuchotá…
hellip; pritom je každému nápadné a všetci na to myslia, že to má byť druhý suchý rok za ich pamäti. Ten prvý skončil sa Drakovým odchodom z dediny.
Ženy začnú mať reči o kliatbe, o božom treste. Všetci pozorujú Evu, tá sa však správa ako predtým. S Drakom sa nestretla. Ľudom prekáža, že nedošlo k dráme, že sa chlapi nepobili.
Horúčavy sa stupňujú, začínajú horieť lesy, a to aj v tej časti, kde pasie dedinský pastier voly. Richtár s chlapmi preberá všetky možné cesty, ako vyslobodiť dobytok.
O takej ceste vie len jeden – Drak. Dovedie čriedu, ak mu sľúbia, že bude môcť opäť brať hlinu na hrnce pod Peklom.
6
Drak si dal podmienku, že chce pomocníka. Dedinčania Draka kritizujú, ale sami ísť nechcú:
… krava je na otelení, žena na zľahnutí…; … dievka, neviem, či sa neprespala…
– Viem, viem, – skáče im richtár do reči. – V komore sa myš okotila, kura vajce zniesla, poriadny gazda nemôže opustiť domácnosť v takomto položení.
Chlapi rozhodnú, že s ním pošlú Šimona:
Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor ako na vlastný nos medzi očami. Šimon, zdá sa, načúva pozornejšie: Naozaj nechcú od neho nič viac, len aby Draka odprevadil?. Nieje to klepec? Nemajú bočné úmysly?
7
Vydali sa na cestu:
Obaja sú jednakej výšky, obaja idú rovnakým krokom. Ibaže Drak je pri chôdzi trocha nachýlený a jeho silueta je štíhlejšia ako Šimonova.
Idú temným lesom, sprevádzajú ich lesknúce sa oči zvierat. Veľa toho nenarozprávajú.
8
Splývajú s prírodou, obaja k nej patria tak ako zvieratá, ktoré sa ani nevyplašia, keď okolo nich prechádzajú. Začína deň a im sa pomedzi konáre stromov zjavuje dvojramenný kríž ako symbol alebo upozornenie.
Šimon vidí vrchol Kriváňa v jeho majestátnosti. Cíti takú úctu ako pred slovami v katechizme. Musia zliezť do doliny a Šimon včas upozorní Draka na skalu, ktorá by ho mohla zabiť.
Došli až k miestu, kde bola uväznená črieda. Okolo bolo všetko v ohni. Dobytok bol vychudnutý, špinavý, hladní strážni psi sa konečne zbavili náhubkov.
9
Prešli cez Závory do Tichej doliny, kde bolo dosť trávy pre voly. Musia zmocnieť.
Drak pozná kraj, zohnal geletku so žinčicou a baránka, ktorého si upečú. Šimon ho pozoruje, uvedomuje si, že je kritickejší, ako by mal. Prekáža mu, že Drak zabil a očistil baránka, ale potom si uvedomil, že je zaujatý – Drak je veľmi šikovný a zručný.
Nerozprávajú sa, odovzdávajú si len pokyny a pokriky. Šimon rozmýšľa, prečo súhlasil, aby išiel s Drakom:
… nie je v stávke už len Eva, ale čosi iného, väčšieho a významnejšieho…
…je to hádam jeho alebo Drakova čest. A je to hádam aj stratená dôvera ľudí…
Začalo pršať, Šimon strúha Eve kúdeľ z dreva. Vystrúhal jej na ňu hada, ako sa ovíja okolo. Drak si dal dole pásku z oka, ktoré mu dedinčania pred rokmi vybili. Šimon si s hrôzou všimol, že sa jazva podobá na hada, ktorého vystrúhal.
Drak poslal do dediny chlapca, aby odkázal, že budú aj s dobytkom v Tomanovej. Šimonovi je divné, že každý deň kamsi odchádza.
Po dažďoch sa všetko opäť rozzelenalo:
Dni sú ako lenivé bravy, prevaľujú sa v koryte medzi týmito dvoma vrchmi, spokojne si pokrochtávajú a nezdá sa, že by sa raz muselo dačo zmeniť na tomto poriadku. Od rána do noci stoja štíty na svojich miestach a strážia túto chvíľu, keď ležiac horeznačky pod svrčinou, hľadíme na biele obláčky a pripodobňujeme ich ku kŕdľu husí, plávajúcich po tichej hladine rybníka.
10
Konečne sa zberajú odísť. Drak ide popredku. Stretli sa s Poliakmi, ktorých Drak poznal. Podávajú si ruky – Šimon je podozrievavý, myslí si, že Drak dobytok predal Poliakom. Príde k nemu a napadne ho. Poliaci chcú pomôcť Drakovi v bitke, ale im to nedovolí.
Šimonovi sa chveje pera. Dolná pera sa mu odškerila, odhalila zaťaté zuby a chveje sa ako v zimnici. Nozdry sa rozširujú, nestačia naberať vzduch pre rozbúrené prsia. Na sluchách a na čele mu vystupujú žily ako povrazy.
A náhle sa ruka zoširoka rozmáchne. Ťažký voliarsky bič švihne vzduchom. Krátko hvizdne vzduchom a prilipne svojím koncom na Drakovu tvár.
Martin musí Šimona udrieť, aby prestal útočiť. Stratí vedomie a uložia ho do koliby.
11
Preberie sa z bezvedomia: uprostred poľany je vatra a okolo nej ľudia. Pri Drakovi sedí dievča, veselia a spievajú. Šimon si myslí, že ho Drak dobehol. Ticho sa vytratí a poberie sa domov.
Dôjduc k Drakovej vyžihárni, odbočil trochu z cesty, vyňal z kapsy práchno, kremeň, ocieľku a podpálil jej slamenú strechu.
Nemá pocit, že je víťaz, hanbí sa za to, čo urobil. Teší sa však, že Drak viac do dediny nepríde.
Drak sa viac nevráti, Eva ho už nikdy neuvidí, patrí odteraz len jemu. Nemá však z toho objavu nijakej radosti. Výhodu, ktorú mu poskytuje, nezískal si v statočnom, chlapskom zápolení.
12
Richtárovi zreferoval, čo sa stalo a ten sa rozhodol, že pôjdu do Tomanovej po stádo. Odrazu sa zadíva na obzor.
– Tamhľa… – ukazuje prstom rovno pred seba a chytá Šimona za plece.
Nedá sa rozoznať, či bodky stoja, alebo sa pohybujú. Ale istotne je to črieda.
Prichádzajú:
Je tu aj Drak. Nie je však sám. Drží za uzdu nízkeho koníka. Na jeho chrbte sedí bokom, s nohami po jednej strane tá, čo mu včera čupela pri kolenách.
– Zabudol si kúdeľ v Tomanovej, – vraví Drak a podáva mu kúdeľ.
Drakovi oznámia, že mu zhorela chalupa, nechce počuť, kto mu ju podpálil, i keď to tuší. Odpúšťa Šimonovi:
– Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som ja dávno predtým vykonal jemu.
Epilóg
– A potom? Čo bolo potom, stará mať?
Chlápä, ktoré celý večer driemalo pod materinským kamizolom a v polospánku načúvalo rozprávky o tom, ako Drak zachránil čriedu z Temných smrečín, vytrčilo teraz hlavu, posadilo sa na prípecku a zíza vypúlenými očami do kúdeľnej izby.
V mysli starej matky ešte raz ožíva stretnutie s počerným chlapcom, ktorý ju pobozkal rovno na ústa a pripomenie si aj chvíľu, keď jej muž Šimon podal kúdeľ, ktorú vystrúhal počas cesty za čriedou:
Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá, odprosujúca slza.
– A čo bolo potom, stará mať?
– Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili šťastne, kým nepomreli…
Forma
D. Chrobák využíva všetky básnické prostriedky podobne ako F. Švantner. Z uvedených ukážok je veľmi hodnotné napr. prirovnanie pradúcej Evy k dievčaťu, ktoré sa skláňa k milencovej hlave, lyrický opis čriedy volov, letného dňa.
Chrobákova veta je rytmická, rád používa krátku vetu na posúvanie deja v rozprávaní. V scéne, v ktorej sa konečné po niekoľkých dňoch pohli s dobytkom, po istých úsekoch využíva tieto vety:
Drak Čaká na neho predo dvermi. / Drak ide popredku. / Šimon stále ešte neverí. / Šimon sa prikráda bližšie. / Šimonovi sa chveje pera.
V próze nájdeme vzácnu zvukomalebnosť.
Dodržiava požiadavku využívať ľudový jazyk: richtárovi sa patrí murgotiť; má pilnú prácu; je pašienkový gazda; schránil drobné do dlane.
Autor experimentuje s pásmom reči rozprávača. Na začiatku je rozprávač neutrálny v 3. os. sg.:
Bola to mladá žena…
Rozprávač začne byť zainteresovaný na deji, vťahuje postavu alebo čitateľa do pásma rozprávača:
Kde však ostáva Drak? Ba hej, len to by nám chýbalo! Pre istotu preskúmame ešte raz a dôkladne okolie (1. os. pl.).
V epilógu sa dozvedáme, že celý príbeh nám rozprávala Eva ako stará mama.
Použitá literatúra: Chrobák, D.: Drak sa vracia. Tatran, Bratislava