Špičkové dielo slovenskej medzivojnovej literatúry, ovplyvnené expresionizmom. Podľa názoru teoretikov expresionizmu autor musí zobraziť obraz sveta neskreslene, čo môže dosiahnuť jedine tak, že ho ukáže zvnútra duše človeka – podáva precítený, postavou zažitý svet. Chce preniknúť na koreň všetkým javom.
Nie je podstatné to, že je bieda, hospodárska kríza, ale to, ako to postava pociťuje. V komplikovanom svete na konci 19. a na začiatku 20. stor., v ťaživej národnej situácii, keď ľudí vyšetrovali len preto, že sa blížilo tisícročné výročie Uhorska alebo súhlasili s rečou „buriča" či pansláva, keď krčmár sa musel premenovať z Baniara na Bánóciho, aby dostal koncesiu, keď vláda v rámci maďarizačnej politiky rušila dedinské cirkevné školy a zakladala štátne – maďarské – aj na Liptove, keď sa dedina prvýkrát pokúšala postaviť sa kolektívne proti bezpráviu neposlušnosťou, keď široko-ďaleko nebolo práce a otcovia rodín sa dali zlákať často neserióznymi ľuďmi do Ameriky, mal šancu prežiť len drobný húževnatý človek, človek-milión, ktorý nepriaznivý – až tragický osud – nesie trpezlivo a po každom otrase vstane a ide ďalej.
Často sa zvýrazňuje fatalita (osudovosť) románu. Jozef Mak bude mať určený ťažký osud, pretože sa narodil ako nemanželský syn matke – vdove a krstná matka (nedôsledná Hana Meľošová) nedodržala všetky zvyky, ktoré boli pri krste – nedala peceň chleba pod stôl, aby dieťa malo v živote šťastie a pôrodná baba dieťa nemohla na chlieb položiť.
Ani jeho nepriznaný otec nepatril medzi najšťastnejších ľudí: Gregor Biaľoš sa oženil so zlou ženou, možno preto hľadal trocha lásky u vdovy Evy Makovej. Bol drevorubačom, raz mal privalenú nohu, raz ho skoro kameň v kameňolome zabil a odvtedy mal zjazvenú polovičku tváre, nakoniec ho privalil strom a relatívne mladý zomrel.
Jozef Mak však nemá pocit, že všetko, čoho sa dotkne, poznačí nezdar. Má pocit, že mnohí sú aj horšie na tom, napr. niektorí drevorubači nemali domov, mali len kolibu a v nej klinec, na ktorý si vešali svoje veci.
V niektorých materiáloch sa stretneme s názorom, že Jozef Mak prijíma svoj ťažký osud pasívne. Nie je to pravda. Jozef Mak nie je pasívna postava, vždy koná, pravda v súlade so svojou povahou a vzhľadom na okolnosti, ale často aj proti zvyklostiam alebo očakávaniam. Napríklad neuspokojí sa s neláskou staršieho brata, uchádza o jeho bratskú lásku, aj keď neúspešne, neodpláca sa mu nenávisťou; rieši situáciu, keď zhorí dom po Janovom otcovi – postaví si nový. Jano ho o polovicu domu oberie, ale nie pričinením zlého osudu, ale malej občianskej či právnickej informovanosti Jozefa – postavil si dom na pozemku, ktorý patril Janovi.
Neostane ani chvíľu bez roboty, aby mu nemusel Jano predhadzovať, že veľa žerie. Odmietne sa dať vykorisťovať bačovi Kubandovi, ktorý mu nedá toľko, čo je zjednané. Je aktívny a rozhodný aj vtedy, keď príjme miesto kočiša u Bánóciho, ktorého kritizoval za to, že sa dal k Maďarom. Zabezpečí si tak vlastníctvo domu.
Bol veľmi aktívny aj ako vojak, kšeftoval s tabakom, dokázal zarobiť peniaze v prístave v Komárne atď.
Niekeďy koná tak, že prekvapí dedinu, napr. keď si berie Julu bez truhlice a vena alebo keď sa vyhne protestom proti stavbe štátnej školy, hoci väčšina dediny je tam – on už má skúsenosť s maďarskými úradmi z vojenčiny.
Proti vydaju Maruše za brata Jana nemohol nič robiť, bol v tom čase na vojne. Podlieha ešte raz na chvíľu Marušinej láske, keď je už ženatý s Julou, ale iste aj preto, že ich vzťah zostal nedopovedaný. Nikdy si nevysvetlili, prečo to takto skončilo, dokonca ľudia povrávali, že Marušu otec prehral v kartách s Janom Makom.
Keď zbadá Marušu naozaj takú, akou je – nielen škaredú tvárou, ale predovšetkým skazenou dušou – vzťah ukončí a sám sebe sa protiví, že sa neovládol.
Dielo patrí medzi najlepšie slovenské romány svojou formou. Pod vplyvom expresionizmu lyrizuje mnohé pasáže (napr. opis inovate), jedinečne pracuje s pásmom reči postáv a pásmom reči rozprávača.
Rozprávač vstupuje do deja, prihovára sa svojej postave, hovorí za ňu, pretože Jozef Mak dostal pri narodení do daru od Boha ukrižované ruky, ale nedostal ústa – o svojich citoch nevie hovoriť, všetko sa odohráva v jeho vnútri, ale nič nevypovie.
Postavy komunikujú v náznakoch, s odmlkami, nepovedia jasne, čo cítia, dávajú si pred seba masku, aby nikto do nich nevidel – často za ne musí prehovoriť rozprávač.
Autor
Jozef Cíger-Hronský (1890-1960), narodil sa v Krupine, študoval na učiteľskom ústave v Leviciach. Pôsobil ako učiteľ, neskôr bol tajomníkom a správcom Matice slovenskej. V roku 1945 musel emigrovať, od roku 1948 do konca života žil v Argentíne. Bol talentovaným maliarom. Patrí do slovenskej medzivojnovej literatúry. Písal prózu pre deti a dospelých.
Útvar: román z dedinského prostredia so silným sociálnym akcentom.
Kompozícia
Skladá sa zo 75 kratších kapitol označených číslom.
Hlavná dejová línia: narodenie Jozefa Maka; vzťah brata Jana k nemanželskému dieťaťu svojej matky – vdovy; Jozef u baču Kubandu; požiar v dedine; láska k Maruši; matka a Jozef u Meľošovcov; Jožo medzi drevorubačmi; smrť krstnej matky Meľošovej; rozhodnutie postaviť nový dom; smrť Gregora Biaľoša – Jožovho otca; starý Meľoš si nárokuje na Evu Makovú; odchod na vojnu; Viedeň-Hercegovina-Komárno; návrat do Brezna, zvesť o matkinej smrti a Marušinom výdaji za Jana; stretnutie s Marušou, ktorá po chorobe ošpatnela; stretnutie s Janom; bitka s Janom v krčme; na rubačke s Janom; zblíženie s Julou; rozhodnutie zobrať si Júlu po návšteve jej sestry; sedem rokov života v jednej chalupe s Janom, Jano sa pokúsil ukradnúť Jozefovi a Jule peniaze; manévre v Komárne, zdegradovaný slobodník – presvedčený Slovák Ivan Pietor; vyšetrovanie a zatknutie za to, že počúval reči Pietora a kritizoval maďaróna Bánóciho; návrat domov – čaká ho Jula so synčekom; Jano je chorý, lieči ho liečiteľ Aduš; dedine chcú zobrať školu; Jano verbuje do Ameriky; Jozef opäť chodí za Marušou; Jozefovi sa Maruša sprotiví povahou, nielen tvárou, prilnutie k Jule; Jula čaká druhé dieťa; Jozef je kočiš u Bánóciho; stretnutie s Janom – chodí po kraji s Adušovou truhličkou; narodenie druhého syna; smrť July; koniec prvých tridsiatich rokov Jozefa Maka.
Viacero kapitol má začiatok pozvoľný, bez dramatickosti, často s lyrizáciou v opise prírodnej scenérie.
Zvláštnosťou je opakovanie motívu príchodu inovate v 63. a 75. kapitole. Najprv je majstrovský opis inovate v prírode, ktorú prirovnáva k neveste v bielom šate – táto beloba je však ohlasovaním smrti, nie radosti. V 75. kapitole inovať sadne na Julinu tvár…
V kompozícii diela autor veľmi účinne využíva kontrast:
-
a) postáv: Jozef má svoj protipól v Janovi. Na jednej strane ústupčivosť pred matkou a bratom, poctivá práca, veľkosť citu a neschopnosť ho vyjadriť – na druhej strane výbušná, ťažko ovládateľná povaha, iná v rodine a iná medzi chlapmi, hľadajúca ľahšiu cestu v živote (naháňanie chlapov do Ameriky, zabratie domu, čo postavil Jozef, chodenie po svete ako nástupca liečiteľa Aduša a opustenie ženy a dieťaťa).
Pekná Maruša – mocná, hrdá dievka, ktorá si aj s otcom a gazdovstvom poradí – má protipól v Júle – dievčati nevýraznej tváre, s chromou rukou, ktorá sa bojí aj zaplakať a je na svete len preto, aby jej rozkazovali. Tieto dve postavy sú kontrastné vo svojom vývine:
Maruša je pekná tvárou i dušou – ošpatnie, má rapavú tvár a ešte škaredšiu dušu – pije, sľubuje Hiriačkovi Julu, láka Jozefa.
Jula je nepeknej tváre a má ruku od ramena po lakeť celkom vyschnutú. Láskou k Jozefovi jej tvár nežnie a čistá a krásna duša zostáva.
-
b) citov a činov: Jozefova láska k matke, ale aj zahanbenie, že je nemanželský; láska a dôvera voči Maruši a nečakané sklamanie; úžasná pracovná aktivita a zvesť, že nie je ani len majiteľom domu, v ktorom býva a ktorý sám postavil; prudký cit a bohaté ľudské vnútro Jozefa a July a neschopnosť vyjadriť svoje city slovom.
Veľmi výrazným znakom Hronského kompozície je oneskorené vysvetlenie javu alebo oneskorená reakcia postavy na nejakú udalosť alebo obyčajnú otázku, napr. Jozef nedokáže odpovedať Jule po tom, čo na povale hľadal suché byliny s Marušou a po dlhom čase ju opäť objal:
– Našli ste Jožko?
Zaknísal sa zas, vystrel ruku a chytil sa zárubu obloka. Vie, že má odpovedať, vie, že mohlo by to byt hocičo, lebo Jule na veci nezáleží, ale pľúca, hrdlo a jazyk vypovedajú službu.
– Či ste našli, há?
– Čože? – rúti sa schrchvaný vzduch z Makových plúc.
(M. Považan a J. Števček to nazývajú retardáciou. Autor oneskorovaním reakcií dosahuje expresionistický napätú atmosféru diela.)
Hlavná postava je komponovaná ako symbol jednoduchého slovenského človeka, vďaka ktorému národ prežil: prijíma beh dejín, tak, ako prichádza, nebojuje proti veterným mlynom, nekladie si pre seba riešenie celonárodných alebo celosvetových problémov, snaží sa opäť a opäť vstať a pokračovať v ťažkom, ale poctivom živote.
Napriek tomu, že aj v tomto diele (podobne ako napr. u Urbana) dedina vytvára veľmi kompaktný kolektív, Jozef je individualita, nezapája sa do nejakého väčšieho (národného alebo sociálneho) kolektívu.
Je zaujímavé, že Jano – kontrastná postava brata Jozefa – v niektorých častiach diela úplne mizne, aby sa po čase opäť vrátil alebo na chvíľu objavil, napr. nevieme, ako žil po požiari domu, kým Jozef neodišiel na vojenčinu, dlho nevieme, že chodí s Adušovou debničkou po kraji, ľudia si myslia, že je v Amerike. Pod masku postavy Jana sa vôbec nedostaneme, nezistíme, aký je, inak sa správa doma a inak medzi ľuďmi.
Okrem postáv z hlavnej dejovej línie je tu viacero epizódnych, niektoré vystupujú v krátkych epizódnych, dotvorených líniách, napr. Cigán Imro, čo zuteká od pasenia oviec, začne hrať pána, zmení si ženu z Rózy na Terezu a začne byť „kýmsi". Iné sa iba vynoria a nesledujeme ich osud, napr. Aduš.
Postavy
Jozef Mak, jeho meno symbolizuje to, čo neskôr autor vyjadrí pomenovaním človek-milión. V jeho mene je drobnosť) početnosť, mnohosť, teda nie výnimočnosť.
Narodil sa vdove po Janovi Makovi a nemal byť ani Jano, ani Mak, pretože bol nemanželský. Syn z manželstva, jeho nevlastný starší brat, niesol meno Jano Mak.
Jozefa nik nečakal okrem materinho strachu a nikto mu nič nedal. Hosť v bielom oblečení (Boh) miesto sudičiek mu daruje ukrižované ruky, ale ústa (teda výrečnosť) nedostane.
Matka-vdova musela ťažko robiť, aby si synov vychovala, a tak opatera Jozefa pripadla Janovi. Mal iba sedem rokov a musel Jozefa, za ktorého sa hanbil, celé dni ponášať na chrbte.
Malý Jozef sa bál v kostole voskovej sochy Panny Márie s rozpraskanými lícami, neskôr sa s ňou spriatelil, neraz sa mu zdalo, že sa jeho mať na Pannu Máriu podobá.
Keď Jozef dorástol, Jano mu často vykrikoval, že žerie z jeho, snažil sa stravu zaslúžiť si prácou, musel kosiť, hoci ešte nedočiahol ani na ostrie kosy.
Matka mu dojednala službu u Augusta Kubandu, pásol jalovinu, cítil sa tam dobre, nepotreboval Janov dom, nebol nikomu na obtiaž.
Raz ho bača poslal do dediny, nad ktorou bola nebezpečná žiara. V požiari zhorel Makov dom. Matka sedela na začiatku dediny s vankúšmi.
Krstná Meľošová zavolala Makovku a neskôr aj Jozefa, aby bývali u nich, hoci Meľoš nebol veľmi prajný človek. Jozefa to potešilo aj preto, že sa na neho začala pozerať pekná Maruša Meľošová. Spával v maštali a niekedy, keď bolo veľmi zima a Maruša prišla dojiť, zahrial jej Jozef oziabajúce nohy pod svojím kožuchom. Jozef bol driečny mládenec, Maruši závideli iné dievčence.
Kubanda nedodržal podmienky, za ktorých sa k nemu Jozef zjednal, preto Jozef odchádza do dediny, kde sa prvýkrát osamote stretáva s Marušou. Rodí sa medzi nimi pekná mladá láska.
Pracuje s drevorubačmi, vie veľmi dobre rozprávať rozprávky. Stretne sa tam s Gregorom Biaľošom, na ktorého sa pýtala i jeho matka. Tuší, že je to jeho otec. Práve jemu sa zdôverí, že by chcel postaviť dom. Biaľoš mu otvorene povie, že s jeho pomocou nemôže rátať. Jozef pochopí, že by tým pred svojou rodinou priznal otcovstvo. Bol by ho nenávidel, keby ho zbadal s matkou alebo keby bol k nemu dôverný.
Prv než si vyriešia svoj vzťah, Biaľoša privalí strom. Pomáha ho zniesť na nosidlách, až v dedine si uvedomí, že sa mu ľudia môžu posmievať, že si znášal otca.
V dedine sa dozvedel, že zomrela Hana Meľošová, chýba mu. Bola otvorenejšia, hoci neporiadnejšia než iní ľudia v dedine. Rada sa prihovorila, bola k nemu láskavá, bola by sa potešila, že sa rozhodol postaviť dom.
Jozef dom dostaval, ale Marušu ani matku doň nedovedie, musí ísť na vojenčinu. Keď odchádzal od svojej chalupy, bolo mu tak, akoby mu pol srdca zobrali.
Po tri a pol roku v kasárňach sa dostal sa až do Hercegoviny, nevedel si sám napísať list, musel si vždy nájsť krajana, aby nadiktoval list matke. Celý rok nedostal list, domyslel si, že mu matka umrela a Maruša sa vydala. Písal im aspoň v duchu, nezabudol na svoju rodnú Hájnicu ani na chvíľu. Kšeftoval s tabakom, neskôr v Komárne pracoval v prístave a v Ostrihome rozbíjal pltníkom lode. Zarobil si mnoho peňazí.
Keď sa vracal z vojenčiny, ako prvého človeka stretol Cigána Imra, ktorý mu povie, že sa Maruša vydala za brata Jana. Takmer nereaguje, stratí reč a nenachádza ju celkom ani vtedy, keď vo svojej chalupe nájde Marušu. Je zhrozený nad tým, ako Maruša vyzerá. Po chorobe má rapavú, škaredú tvár. Dozvie sa, keďy matka umrela.
S Janom ide robiť k drevorubačom, s údivom pozerá, že jeho brat je medzi ľuďmi zhovorčivý, dobroprajný, len svoju ženu zbil zakaždým, keď zišiel z hôr.
Raz, keď sa Jozef vrátil z hôr, našiel na dvore Julu Petriskovú, ktorá vypomáhala chorej (a často aj opitej) Maruší. Bola láskavá, každému pomohla, lebo od sestier bola zvyknutá, že jej len rozkazujú.
Jozef v zhrození nad výzorom a stavom Maruše vníma starostlivosť a dobrotu July, aj keď mu je protivné to, čo urobí: objíme ju okolo pásu, hladká ju po chrbte a nakoniec sa ocitne vedľa nej na zemi pri lavici.
Drží pri sebe Julu, hoci by ju najradšej vyhnal. Keď mu príde vyčítať Julina setra, že balamúti hlavu mrzáčke, odpovie, že si ju vezme za ženu. Rozhodnutie je mimo neho, akoby si sám nerozkazoval, Čo má alebo nemá robiť. Maruša jeho rozhodnutie schvaľuje.
Jozef cíti, že Jula si zaslúži jeho vďačnosť. Keď mu prezradí, že jej sestry povedali, že Jozef ju nikdy nebude „návidieť", je k nej nežný.
Sedem, rokov už býval v dome spolu s Janom, jednu z ďalších zím vojaci zavolali Jozefa do Komárna. Bol tam aj Ivan Pietor, chlapík, ktorého zhodili z hodnosti slobodník preto, že sa zastával Slovákov.
Jozef o jeho rečí nemal nikdy záujem, ale keď sa páni vypytovali na jeho názory, povedal, že sa mu jeho reči zdali pravdivé. Páni mali z Hájnice svedectvo, že Jozef povedal o maďarónovi Bánócim, že si zašpinil meno aj hubu, keď sa pomaďarčil. Vypytovali sa ho aj na slovenský snem, ale o tom nemal Jozef ani poňatia. Nakoniec ho zatvorili, lebo počas služby politizoval.
Päť mesiacov sedel, kým ho súd nenariadil odviesť do Brezna, kde ho čakala Jula so synkom. Jedenásťkrát ho bola vyčkávať.
Jozef nedokáže ukázať radosť ani lásku, nepatrí sa mu okato všímať si synka. Nesie si ho na rukách do dediny.
V dome je chorý Jano a ľudový liečiteľ Aduš. Maruša menej pije a pokúša sa byť blízko pri Jozefovi. Jozef sa jej ťažko bráni. Má hrôzu z jej tváre, má výčitky, keď sa ocitne pri nej bližšie, ako by mal, ale nemôže proti tomu nič robiť.
Dedina začína podpisovať hárky za záchranu starej školy u Ďumbiera. Jozef o to nemá veľký záujem, považuje to za daromnice. Má svoje skúsenosti s úradmi, preto si dáva pozor.
Ľudia si ťažko hľadajú prácu, z ich doliny idú až za Košice. Jozef sa rozhodne ísť rúbať do liptovských hôr.
Vrátil sa k milujúcej a čakajúcej Jule po Jakube. Ešte prv než išiel ho hôr, Maruša ho žiadala, aby prišiel opraviť podmostice do Meľošovie domu. Zistí si, keďy ide Maruša do kostola, a vyberie sa k Meľošovi. Možno ani nechce odísť, kým nepríde domov Maruša, a tá sa k nemu vášnivo pritúli.
Starý Meľoš je slepý, ale vytuší, za čím Jozef chodí do chalupy. Prestane sa s ním rozprávať ako keďysi. Jula cíti, že Jozef jej uniká, ale naďalej trpezlivo trpí, hoci Jozef by prijal, keby oňho bojovala.
Maruša stráca kontrolu nad svojím citom, náruživosť znetvorenej tváre je Jozefovi čoraz protivnejšia.
Jozef vidí, že sa Jula trápi, ale nenájde silu prejaviť svoj cit. Ich synček sa pustí chodiť. Jula sa nebojí vysloviť meno Marušino a Jozef chce zahlušiť jej meno v sebe tak, že zbije Julu.
Nie je to už ustupujúca Jula, začína byť silná. Prinúti Jozefa, aby sa k nej priblížil, aby prevravel. Jozef cíti, že v najintímnejších chvíľach sa mu Jula odcudzuje, mala hrôzu z jeho láskania. Keď sa dozvie, že Maruša Jožkovi Hiriačkovi – dedinskému bláznovi – sľúbila Julu, ak neprezradí, že ich videl v maštali, oslobodzuje sa spod Marušinho vplyvu. Zostáva mu po jeho veľkej láske len hnus.
Maruša sa opitá utopí pri zváraní bielizne, musel ju nebohú zaniesť otcovi do domu.
Jozef je opäť pri rubačoch a od cudzích ľudí sa dozvie, že Jula čaká druhé dieťa. Jula to nepovedala ani jemu, ani iným, to len babica vybadala, čo je vo veci. Bála sa o tom s Jozefom hovoriť, lebo nevedela, ako vyžijú s ďalším dieťaťom.
Jozef sa navyše od Bánóciho dozvie, že dom, ktorý tak ťažko staval nie je jeho. Má naň právo aj Jano, lebo bol postavený na Makovom pozemku. Svoju polovicu Jano predal práve Bánócimu. Jozef ide pracovať ako kočiš k tomuto človeku, aby mal peniaze na odkúpenie polovice svojho domu.
Jano už pred časom zmizol a s ním zmizla aj Adušova truhlička. Jozef ho vo svete stretne ako Adušovho nástupcu, nechce sa vrátiť domov.
Júle sa narodí druhý syn, Jozef so zvlhnutými očami sa skláňa nad svojou dobrou, trpezlivou ženou a obyčajnými rečami zahládza to, že sa cíti šťastný. Zblížili sa nad kolískou novonarodeného vo štvrtok a v pondelok Jula umrela.
Jozef prežil prvých tridsať rokov, čaká ho ďalších tridsať rokov vo svete, kde mu všade niečo vezmú a niečo pridajú . Ale obyčajný Jozef Mak vydrží všetko.
Jula
Ojavuje sa až v 38. kapitole. Bolo to nízke dievča s utrápenými očami, ktoré vyzeralo, akoby už-už chcelo začať bedákať. Ľavú ruku má chorú, od pleca až po lakeť ju má vyschnutú. U Petriskov mali ešte okrem nej tri dcéry, všetky sa vydali a boli by prijali, keby sa Jula nikdy nevydávala, pretože nechceli jej hotoviť truhlicu s výbavou. Navyše otec dal napísať domec na jej meno a keby sa vydala, nemohol by nik iný bývať v chalupe.
Jozef aj iní ľudia ju majú za jednoduchú, lebo sa nebráni rozkazovaniu. Bola stvorená nato, aby pomohla tomu, kto potrebuje. Hoci jej nadávajú do mrzákov, urobí roboty aj za troch. Zabudla aj plakať slzami, mala taký život, že plakala po kúsku ustavične, ale bez slz.
Jula chodila vypomáhať Maruši, keď sa vrátil domov Jozef z vojenčiny, čakávala, kedy sa zíde z hory do dediny, hoci on o tom netušil.
Jozefovi prekážala na Jule tá poníženosť, ústupčivosť. Keď ju Jozef chytil prudko okolo pása, nebránila sa, lebo ho mala rada. Láska Jule neuberie z pokory a poslušnosti, ale prehĺbi jej zrak, zafarbí líca – Jula opeknie.
Sestra Julu zbila, až mala modriny, a prišla robiť krik s Jozefom, že pobláznil mrzáčku, ktorá sa vydávať nemôže. Donúti ho povedať pred svedkami, že nechce od nich veno ani výbavu.
Jula verne čaká Jozefa, keď ho predvolali do Komárna, jedenásťkrát ho bola vyzerať, kým prišiel. Je šťastná, keď sa im narodil malý Jozef.
To, čo do očí nepovie otcovi, vyrozpráva synkovi. Kým Maruša sa takmer ani neobzrie o svoje dieťa, Jula je veľmi dobrá matka.
Keď začal Jano zháňať chlapov do Ameriky, strachovala sa, aby aj jej Jozef neodišiel. Nie je taká hlúpa, ako si o nej myslia. Vie vytušiť, že by nebolo múdre zamiešať sa do obrany školy v dedine, preto radšej ide na stavbu školy odrobiť za Makovie chalupu sama. Vyšetrovania sa takto nedotknú Jozefa.
Velmi sa sužuje, keď vidí, že Maruša opäť vábi jej muža. Prekoná nesmelosť a sama sa ide opýtať Meľoša, či k nim chodieva jej Jozef.
Aj keď je pokorná a ústupčivá, neodpustí všetko, jej telo protestuje proti Jozefovi, ktorý má inú, zaviera sa do seba, vnútorne sa vzpiera, odcudzuje sa mu.
Keď vidí, že sa Jozef teší z druhého dieťaťa, že ju má rád, hoci to nevie dať najavo a hovoriť o svojom cite, chce sa jej žiť, ale jej srdce – zamreté od bolesti nad tým, že ju nemal rád – prestalo biť.
Maruša
Najexpresionistickejšia postava v diele. Prekoná zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na skazenú a škaredú ženu.
Maruša je dcérou Hany Meľošovej, veselej, láskavej, ale neporiadnej gazdinej a krstnej matky Jozefa Maka. Otec nemal dobrú povahu. Keď sa napil, bil ich a vyháňal z domu. Bola najusilovnejšia z celej Meľošovskej rodiny.
Po matkinej smrti jej otec začal si nárokovať na Evu Makovú, ktorá spolu so synom Jozefom bývala u Meľošovcov. Maruša sa musela – úprimná a čistá – vyporiadať so správaním svojho otca, ktoré ú nej vyvolávalo hnus. Veľmi sa hanbila za to, ako sa otec správa k starej Makovke. Keď prichytila otca, ako dobiedza do Makovky, stratila pred ním rešpekt, začala viesť hospodárstvo sama.
Zažili s Jozefom krásnu lásku, Maruša bola nežná, ženská, starostlivá. Nezabudla ani na pohladenie, ale ani na uzlík s chlebom pre hladného chlapca, ktorý od nej odchádzal do ťažkej roboty s drevom.
Boli takí šťastní, že si patria, že aj mlčanlivý Jozef sa rozrozpŕával. Nebola pekná len ona, Jozef sa jej páčil a dedinské dievčatá jej ho závideli. Jej oči láskali silné svaly Jozefových ramien.
Jej zmena je radikálna. Po chorobe stratí krásu a jej tvár je zohavená rapinami na nepoznanie. Alkohol, choroba a manželstvo s neľúbeným mužom z nežnej, pozornej a starostlivej dievčiny urobia tupú, bezcitnú, polomŕtvu ženu, nevšímavú k vlastnému dieťaťu. Z vychýrenej robotnice je gazdiná, ktorá nemá týždne vyriadené, dokonca si nenájde čas, aby vykúpala dieťa.
Aj k mužovi Janovi je nevľúdna, ten ju každý týždeň, keď sa vracia z hôr, zbije.
Jozef z bývalej Maruše nenachádza nič, len sem-tam, pokiaľ nie je nazlostená alebo opitá, znie v hlase niečo, čo mu pripomenie jeho lásku.
Po Jozefovom návrate Maruša príde na to, čo stratila a ťažko sa s tým vyrovnáva. Začne byť náruživá, nechce sa jej rešpektovať verejnú mienku, láka Jozefa, vyhľadáva príležitosť byť pri ňom blízko, dotknúť sa ho, hoci je Jozef už ženatý.
Má záchvaty, pri ktorých jej tvár zosinie, v kútikoch úst sa objavujú sliny. Nevie odolať alkoholu, čo ju ešte viac vydrážďuje. Umiera drastickou smrťou – padá tvárou do kotla, v ktorom opitá zvára bielizeň.
Dej a ukážky
Jozef Mak sa narodil:
A keď nad Hudákovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu, vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak.
Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.
Jozef Mak: milión. čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.
Narodilsa v dome po Janovi Makovi ako nemanželské dieťa. Jej manželský syn Jano čakal pod šopou:
– Mater už v chyži nestonie, ticho je, iste už porodila… Budeme mat hanbu, mater i ja.
V dedine bol zvyk, že po národní dieťaťa kmotra vyložila do okna misu s krúpami do kúpeľa. U Makov ešte tri dni po narodení chlapca žiadna misa nebola. Nik sa neponáhľal stať sa krstnou matkou nemanželskému synovi. Nakoniec Hana Meľošová misu vyloží a stane sa Makovke kmotrou.
– Jezu, pri krste sme zabudli na chlieb!. … Akože sme to krstili? Nepoložili sme pod stôl chlieb, baba nevzala chlapca, nepoložila chlapča na chlieb, a my ženy z rodiny, nerozbehli sme sa, ktorá si dieťa prv uchytí! … Ktože takto dieia vychová? Na mňa, na krstnú mater bude zle, a veru som mohla niekde vypožičať nový peceň a dožičiť! krstnému trocha šťastia. Môže ma kliať, keď dorastie.
Matka chodí za prácou a sedemročný Jano Mak musel svojho nechceného brata celé dni v plachtičke vláčiť, hoci nevládal.
Plakal. Slzy mu padali na zem a tak slabol ešte väčšmi. Začal sa v ňom chvieť boľavý hnev, hrýzol zem a vypľúval piesok a hlinu. Napokon sa schúlil a spevavo nariekal, všeličo vykrikoval.
Aj keď ho Jano šesť rokov bil, Jozef mal svojho brata rád, lebo rozprával rozprávky o strigách a Jánošíkovi. Keď dorástli, začal Jano vykrikovať, že ho Jozef vyjedá:
– Zerieš, Jožko! – prskal sliny od bratovej tváre a čiernou, zasmolenou päsťou mu chodil okolo hlavy. – Veď sa dlho už z môjho nenažerieš! …
Zato sa Jozef Mak bál jesť, iba kosil do úmoru, hoc mu i krátke kosisko bolo vysoké a veľmi ani nedočiahol pohladiť osličkou blýskavé ostrie.
Raz ho matka nechala dlhšie spať, dal mu zjesť veľký kus posúcha a oznámila mu, že ho chce zjednať k bačovi Kubandovi:
– Lepšie ti tam bude, Jožko, ako doma, – hovorila mať. – Aj doma by si mal kde spávať, ale načo ti má Jano vykrikovať každú nedeľu, že je chalupa po otcovi iba jeho… Veď je Jano nie zlý, veď to vieš, len ho ľudia naprávajú na zlé reči, a keby sa neopíjal, nedbala by som to.
I dobre bolo Jozefovi Makovi, Augusta Kubandu vzal si za otca a niekoľko rokov iba to čakal, aby čím skôr prišiel čas vyháňania jaloviny.
Jedného dňa ho bača poslal pozrieť do dediny, nad ktorou bola červená žiara. Požiar zničil celý dolný koniec dediny, medzi inými zhorel aj Makov dom. Krstná Hana Meľošová zavolá Joža a jeho matku k nim.
Jožovi sa páči pekná Maruša Meľošová a jej zas parobok ako jedľa, ktorého jej dedinské dievčatá závidia.
Kubanda sa stále k Jozefovi správa ako k nedospelému chlapcovi, nedá mu ani to, na čom sa zjednali. Jozef sa búri:
– Ej, strýc, nech vás parom pobije, ale ste ma celé roky vyplácali za službu, ako ste sami chceli. Aj žobrákovi by sa bolo viac ušlo, keby bol deň po deň pýtal, ale za mňa sa nemal kto prihovoriť, a s materou ste lak skončili, ako ste chceli.
Zišiel do dediny, ale u matky sa nezastavil. Zašiel na konopisko za Marušou a dohodli sa, že sa večer stretnú, v ten večer sa zaľúbili. Jozef odišiel do hory k drevorubačom.
Prišiel do dediny, lebo zomrela mu krstná matka Hana Meľošová. Jeho mať pred ním prvýkrát spomenula meno jeho otca:
– Jožko!
– No?
– Medzi rubármi je vraj aj Gregor Biaľoš?
Jozef Mak bol rád, že sú ďaleko od seba, a jednako i takto odvrátil trocha hlavu a prvá myšlienka mu bola, že sa teraz mater iste začervenala.
Začervenal sa tuho i sám.
– Je! – odpovedal až potom.
– On je majster vo všetkom… ak budeš niečo potrebovať, len mu povedz.
Zasa ostalo trochu ticho.
– Dobre, – kývol Jozef.
Gregorovi Biaľošovi sa zdôverí, že chce postaviť chalupu a dúfa, že mu ľudia pomôžu.
– Niečo mi povie, – stŕpol Jozef Mak a začal z nohavíc zoškraboval! nožíkom jedličnú smolu.
- Nuž len sa chyť, Jožo… Ľudia ti pomôžu, ale ja ti nič nepomôžem.
Tu sa zas suchý Gregor Biaľoš zahanbil a chytrejšie si hodil vrece na plecia, ako chcel.
Jozef sa ťažko zmieril s touto odpovedou, aj keď uznával, že sa Biaľoš nemôže verejne k nemu prihlásiť:
– Pomohol by mi, istá vec, ale nemôže. Doma má svojich dosť, čo by mu povedali? … Keby mi prišiel jedno brvno položit, odohnal by som ho i sám. Ale on by chcel. Veď sa nájdu ešte ľudia…
Náladu mu zlepší nedeľa a nečakaný príchod Maruše, ktorá mu priniesla novú košeľu:
– Aká si ty…
– Obleč si ju.
– Áno, – povie, ale ešte vždy nevie, čo má konať, až kedysi rozviaže tkaničku na hrdle tej, ktorú má oblečenú.
– Tu si pošarbaný, Jožko, – hladí Maruša ľavú stranu pŕs a dlaň si nemôže viac sňať z mäkkej hladkosti mladého tela.
– Podstavec ma udrel.
– Bolí?
– Nie.
– Jožko, Jožko! …
Zbláznilo sa slnko, že tak uteká?
Prečo sa teraz sem nedíva?
Na druhý deň zabilo Biaľoša, jeden z drevorubačov oznámil jeho smrť Jožovi a zámenom „ti" naznačil, že všetci vedeli o Biaľošovom otcovstve:
– No, Jožo, jedným úderom dorazilo ti Biaľoša.
V dedine zájde za matkou; Jozef nevie, že jeho matka je vystavená na milosť a nemilosť starého Meloša nielen po stránke sociálnej, ale aj ako žena. Nežiada od syna pomoc, len mu to skryto naznačuje: . •
– Neplaš sa pre mňa, Jožko, – začínala hneď konca dosák, na ktorých ležal. Neplaš sa ty pre mňa, ja som ti už privyknutá a všetko vydržím… Ja som ti už ako kameň, mňa sa už nič nechytí a lepšie je, keď neschodíš z rúbania.
Zato Maruša sa musí vyrovnať s tým, že v noci jej (často opitý) otec prichádza za Evou Makovou:
Ohlušil ju neveľký šum zdola, lebo si domyslela, ako otec objíma Makovku.
Maruša sa zachvela, sťaby jej ktosi nožom preoral srdce, zasa ju zavalil hnus, ale napokon zvítazil jed, čo patril Makovke tak ako otcovi. Jed rozpaľoval jej líca, mykal jej ramená, nevedomky vychytávala drúčiky, čo sa sušili, búchala a stískala zuby, lebo cítila, že plač je hneď na konci jedu.
Jozef sa rozhodne stavať chalupu, predstavuje si, keď mu je najhoršie, ako si do domu dovedie peknú Marušu. Keď je dom hotový, musí odísť na vojenčinu, najprv je v kasárňach vo Viedni, potom v Hercegovine.
Na Marušu nezabudol, aj keď z rodnej dediny nedostal ani list. Začal tušiť, čo sa stalo – predpokladá, že matka zomrela a Maruša sa vydala. Až pri návrate domov sa od Cigána Imra v Brezne dozvie, že za jeho brata Jana.
Príde do svojho domu, v ktorom žije Jano so svojou ženou:
– Pánboh ti daj, Maruša! …
Maruša zdvihne rapavú tvár, krv jej uteká do líc, ale všade nedobehne, lebo rapaviny ostávajú biele i ďalej. Chytro položí si dlaň na ústa a vtedy začne blednút, ale rapaviny sa zasa nehnú, ostávajú i teraz strakavé.
– Vari ma nepoznáš? – chce Jozef Mak povedai, ale všetko zaviazne v hrdle, ostáva mlkvy a nehybný ako peň, iba akýsi strach mu zatrasie všetky vnútornosti.
Jano milostivo posunkom rozdelí dom na polovice a bratovi dovolí bývať v jeho dome. Jozef nemá nič - stratil matku, stratil lásku, stratil dom, stratil Marušinu krásu, ale po čase získava Julu, hoci ešte netuší, čo všetko v nej získava. Zatiaľ sa priblížil k nej len preto, že mu chýbala žena:
Zošklivil sa Makovi svet, keď vstával zo zeme; Julu by bol odsotil, no bezradné ruky, i neposlušné, lebo nevykonávali to, čo si myslel. Držali Julu, ale nevedeli prečo, hoc prostá vec to bola, zato ich zavládla bezradnost, lebo vytratila sa z nich horúčava, i sila a ostala v nich len ťarcha.
Postupne sa láskou začína Jula meniť a Jozef ju nanovo objavuje:
Nebola krajšia ako inokeďy, i pokora i služobníctvo bolo na nej, a jednak bola inakšia: podivne svietilo jej čelo, prehĺbil sa jej zrak, dostal farbu, na lícach triasol sa jej utajený rumenec a na perách vlhký dych. Dívala sa na Jozefa celým zrakom a v pokornom pohľade mala čosi zázračne príťažlivého a mocného.
Jozef sa rozhodne, že si Julu vezme, trocha ho k tomu vyprovokovala Julina sestra, lebo Petriskovci sa báli, aby im z majetku niečo neubudlo, a preto rátali s tým, že mrzáčka Jula sa nikdy nevydá. Žili spolu s Janom a Marušou v spoločnom dome. Jozefa povolajú do Komárna, bude mať súd za politizovanie na vojenčine. Jula ho jedenásťkrát čakala (naposledy aj s dieťaťom), kým sa vrátil do Brezna.
Prvý raz sa jej pozrel do očú a videl najsamprv, aká je Jula nesmierne čistá. Potom to, že pricloňuje trochu oči a viečka má biele, priezračné, i celú plet takú jasnú, čistú, hladkú a bielu, a nevedel, iba tak cítil, že tato jasnota pochodí od troch vecí: od materstva, od únavy a od radosti.
Hej, nepekná Jula bola takáto zázračne krásna.
A umná, dobrotivá.
Skoro celkom priclonila oči mihalnicami, aby nepomýlila Jozefa Maka, keď sa cez srdce díva na ňu. Nech sa len díva…
Doma Jano polihuje, lebo opitý zamrzol, a lieči ho Aduš. Všetci žijú v jednej chalupe, Maruša začne opäť chodiť opatrovať slepého otca do starej Meľošovskej chalupy a prosí Jozefa, aby prišiel poopravovať, čo treba. Jula cíti nebezpečenstvo, že jej Maruša odvábi muža, žije s tým strachom, pozoruje, ale nedokáže tomu zabrániť.
Zatiaľ je Jozef na robote, v dedine sa dejú čudné veci. Štát chce zrušiť obecnú školu, kde sa učilo po slovensky a stavajú štátnu – madarskú školu. Jula je rada, že Jozef nie je doma a nezamieša sa do politiky, lebo už raz za to mal vytriasačky. A ešte pre jedno je spokojná, že muž nie je doma – Jano zháňa pre cudzích pánov zdravých, mocných chlapov do Ameriky. Ani príbuzní dlho nevedia, kde vlastne ich blízki sú. Nakoniec sa Jozef vráti domov:
A Jozef išiel naprávať podmostnice do Meľošov. Maruša šla za ním do stajne, a hneď sa jej rozpálila tvár, iba čo si pozreli do očí. Neobjala ho tak náruživo ako nedávno, vari nemala toľko sily, ale Jozef Mak nemal moci nijakej, nevzpieral sa, nestrhol zo seba Marušu.
Maruša je odhodlaná na všetko, neprekáža jej ani to, že ich v stajni prichytil Jožko Hiriačok:
– Jožko, mne je už jedno!. – sadá si Maruša na dosky a dlane jej padajú do lona, ako keď oslabne a kape z nej život.
Sprostá som bola, keď som sa vydala, mohol ma otec radšej zabit.
Aj sa ti zakľajem, že sa nebudem obzerať. Jožko, ja už nevládzem.
Makovi ľahký mráz chodí po chrbte.
čo Maruša hovorí a ako to hovorí, to hovorí iná Maruša, trocha strašná Maruša.
Hned zatým inovať prikryla Makovú dolinu a studenosť zaplavila Julino srdce. Starého Meľoša sa ide opýtať, či jej muž k nim chodí a vie, že nemôže počuť zápornú odpoveď.
Sú Vianoce, jej synček začína prvýkrát stať na nôžkach. Jozef by sa rád priblížil k svojej dobrej žene, ale ho drží tá jeho nemota. Jula sa prestáva báť vysloviť Marušino meno pred Jozefom, hovorí o nej, ide sa k nej radiť – Jozef ju nakoniec zbije za to. Jula ho tým však nechce ponížiť, oslobodzuje sa vnútorne. Prosí ho, aby ju nebil, chce len jeho dobro a ak nebude pri nej rád, odíde sama aj s chlapcom:
Každé slovo ako skala.
Jozef Mak cítil, že každé je pevnejšie, i keď ho Jula vyslovuje iba prosto a ticho ako tie, keď sa Maruša zaklínala. Každé slovo je pravda čistá a pevná, ktorá sa nezmení ani neodkloní, ani nezľútostí, ani nerozzúri.
A chodil Jozef Mak celé týždne ako mračno.
I pokoril sa hlboko.
Naučil sa láskat, hoc nemotorne, jednak sa len zastavil pri Jule a nevšímal si, či je tupá, či nie, či mu odpovedá, či nie, či sa usmeje na neho, alebo to patrí synovi.
Preklial Meľošovu chalupu aj s Marušou, ale neskoro. Julina duša dlho trpela a Jula sa mu vnútorne odcudzila. Keď si mali byť najbližšie:
… vycítil hrôzu, čo chodila na ňu v takomto čase, cítil jej chlad, tupotu, neúčasť, i ťažký vzdych, čo sa vydral Jule z pŕs sťa utajený výkrik strachu, nevôle, azda i ošklivosti.
Maruša opäť pije a opitá sa chystá zvárať v kotli na dvore bielizeň. Jula ju zazrela, keď so synom išla k susede. Na ceste naspäť ju zarazilo, že Maruša nezmenila polohu nad kotlom:
Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode.
Mŕtvu Marušu nesie Jozef domov.
K Makovcom príde Bánoci a oznámi im, že mu Jano pred časom predal polovicu chalupy. Navrhne Jozefovi, aby u neho robil ako kočiš a on im postupne svoju polovicu odpredá. Chlapi sa mu v lete posmievajú, že vymenil sekeru, ale v zime mu závidia zárobok. Jozef zabudne, že sa mu Bánóci nepáčil, lebo sa pomadarčil. A Bánóci sa z času na čas potreboval ukázať pred dedinou v lepšom svetle.
Jedného dňa ho pošle Bánóci domov, Jule sa narodil druhý syn. Jozef s láskou a ostychom sa nakláňa nad posteľ, kde leží jeho žena:
Koleno tuho opieral o posteľ, lebo sa zdalo, že by ináč neobstál na nohách. Ruky si schoval za chrbát, aby si mohol potajme stískať, aby ho nezradili, a zasekol zuby, lebo pobádal, že sa mu začínajú triasť jamky pod očima i mihalnice, a ak lícne svaly len trochu povolia, zvlhnú oči ako malému decku.
A či to nie hanba? … Či je to inšie?
No – inšie.
Toto sa stalo vo štvrtok a v pondelok Jula umrela s úsmevom na tvári, lebo jej muž ju mal rád.
Trp, Jozef Mak.
Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.
Forma
Už v kompozícii sme upozornili na to, že autor využíva kontrast, často prechádza až do paradoxu, napr. komponuje postavu Jozefa ako jedného z milióna podobných, najmenšieho a najobyčajnešieho zo všetkých, ale prihovára sa mu ako majestátu, rozprávač ho oslovuje celým menom - Jozef Mak. Dáva čitateľovi pociťovať, že to nie je len človek z mäsa a krvi, ale aj symbol.
Jula by paradoxne považovala za prejav lásky to, keby ju Jozef zbil ako iní muži svoje ženy. Aj malý Jozef videl prejav nelásky svojho brata v tom, že sa k nemu správa natoľko ľahostajne, že ho ani nevybije, keď si to zaslúži.
Paradox sprevádza Jozefa aj mimo vzťahovej sféry, napr. prvýkrát sa ocitne v svete duchovná v kostole, ale vosková Panna Mária má dopraskanú tvár – symbolizuje to celý život Jozefa Maka: život mu nadstaví celú svoju tvár, ale dopukanú.
Niektoré postavy vystupujú ako masky počas karnevalu, ibaže ten karneval chýba: Marušin otec, starý opilec so zvráskavenou tvárou je chlípny, keď si vypije, núti Makovku, aby mu patrila, lebo u neho býva.
Jozef po návrate prichádza domov a Marušina tvár je ohyzdná. Neprenikne cez jej škaredú masku, hoci sa nevideli roky, Maruša vyvoláva na kurence a chodí okolo neho, akoby tam sedel odjakživa. Za tou tvárou je už iná Maruša.
Aduš je veľmi zvláštna, až karnevalová postava. Kmitne sa v diele a čitateľ sa musí zamyslieť, načo tam bol. Zmizne bez svojej truhličky a ani sa presne nedozvieme, čo sa stalo, len ľudia vravia, že zomrel. Má zvláštny spôsob reči, je aj ľudovým kazateľom. Kým ostatní dedinčania šetria slovom, paradoxne oplýva vzletnými slovami, ktoré sa do chalupy nehodia. Je preduchovnený, ale nepohrdne fľašou či iným „honorárom". Táto postava dotvára kolorit dediny z konca 19. storočia.
J. C. Hronský veľmi často dáva pocítiť svojím postavám expresionistický pocit hrôzy a zhnusenia:
… a keď sa jej Jozef Mak prizrel, zdalo sa mu, že má krvavé oči. Krvavé oči, že sa jej bezkrvne pery, že sa jej trasú a že jej uschol dych.
Na Jozefa sa začala valii hrôza. Zošediveli mu líca, prsty nevedomky mrvili suché seno a chladli.
Postavy konajú pudovo, nekontrolovane:
Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo… no a keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.
Autor ako jeden z prvých slovenských spisovateľov začína lyrizovať prózu, napr. personifikuje prírodu do postavy panny – nevesty v bielom inovaťovom závoji:
Inovať je najnádhernejší závoj.
Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká príroda sama, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda-panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda-panna rada sa parádi cez celý rok, truhla so šatami akoby nemala dna.
(Využíva v próze umelecké prostriedky lyriky: epitetá, personifikáciu = zosobnenie, prirovnanie, metaforu, oslovuje čitateľa, uvažuje, hromadí synonyná, hyperbolizuje = zväčšuje význam atď.)
Autor paradoxne zaraďuje za mimoriadne krásnym lyrickým opisom prírody úplne prozaickú reč drevorubačov:
– Azda železnica jednak znamená niečo, – povie rubár… .
Jazyk diela je kultivovaný ľudový jazyk, veľmi expresívny, výrazne zachytí nežnosť, ale aj akciu a zlosť a opitosť:
Tancovať, hmýriť sa neprestávali Janove hlavy.
Keď Jozef udrel fľašou medzi oči jednej, všetky hneď skrvaveli a všetky rovnako rozzevené ústa rovnako schrčali.
Jozef chcel ich vidieť všetky a chcel sa rehotať diabolsky, ale pred oči tislo sa mu tisíc a tisíc rúk, zastreli mu svet, mykali ho, socali, teplou krvou oblievali a nezrozumiteľne hučali.
Reč postáv je plná zámlk a nedopovedaných viet, čo súvisí s neschopnosťou postáv navzájom komunikovať. Postavy často nehovoria alebo hovoria nepodstatné veci. Postavy v deji mlčia, ale ozýva sa vnútorná reč alebo rozprávač:
A čím viac sa díva Jozef Mak, tým väčšmi sa mu duša mračí, lebo nevie, nevie, ako povedať Jule aspoň jediné láskavé slovo, ako sa k nej prihnúť aspoň trochu, ako sa jej aspoň nejakým úškľabkom poďakovať za obsah plachtičky (poznámka: za syna), čo vlečie pred sebou, a za jedenásť ciest. Nič nevie Jozef Mak, iba hlavu by si vedel preťať.
Pomôž mi, Jula!
Ó, Jula vďačne, veď je na to stvorená na svet.
(Rozprávač sa niekeďy správa ako bábkoherec, hovorí za svoje postavy, domýšľa, čo chceli povedať, čo by sa patrilo, aby povedali. Je vševedúci a vždy prítomný.)
Po Timrave.máme opäť autora, ktorý charakterizuje svoju postavu pomocou mena alebo slova za spojovníkom: človek-milión, obor-brat, príroda-panna, Maruša-tieň, ale rozširuje to aj na veci: dom-kasáreň.
Použitá literatúra: Hronský, C. J.: Jozef Mak. Tatran, Bratislava 1969.