Novela z rovnomennej zbierky noviel. Patrí k ukážkovým dielam slovenského naturizmu. Na malom rozsahu zreteľne vidíme hlavné znaky tohto medzivojnového umeleckého smeru.
Starší termín lyrizovaná próza (J. Števček) pre naturizmus nedokázal pomenovať špecifický smer medzivojnového obdobia. Lyrizovaná próza označuje v slovenskej literatúre tendenciu od počiatku 20. stor. využívať v próze básnické výrazové prostriedky, napr. metaforu, epitetá, personifikáciu atď. Takúto tendenciu zaznamenávame v diele M. Urbana, J. Cígera-Hronského, T. G. Gašpara a iných.
Naturizmus (z lat. nátura = príroda alebo prirodzenosť) má korene vo francúzskej literatúre už na konci 19. stor., keď po symbolistickej vyumelkovanostl sa spisovatelia vracajú k všednému človeku v jeho prirodzenom vidieckom, "prostredí, hľadajú „pravú" pravdu života. (Neskôr Zolov naturalizmus vyzdvihne robotnícke prostredie).
Filozoficky sú jeho korene ešte dalej – až vo filozofii J. J. Rousseaua, v jeho požiadavke návratu k prírode a jej zákonitostiam.
Slovenský naturizmus je ovplyvnený hlavne francúzskymi regionalistami, ktorí pokračovali "v hľadaní prírodného človeka a jeho čistého sveta, napr. dielo J. Giona.
J. Félix dokázal priamy súvis Gionovho diela Človek z hôr s novelou Šabľa od F. Švantnera a novelou Kamarát Jašek od D. Chrobáka.
Znaky slovenskej naturistickej prózy:
- Próza využíva umelecké postupy a prostriedky lyriky, napr. lyrické opisy prírody s využitím dejového opisu (Oproti mne dolu bokom šmýkal sa chladný vietor). Podrobnejšie pri forme.
Autor vychádza z filozofie prírodného človeka. Človek prestáva byť tvorom spoločenským. V prostredí, v ktorom žije, proti prírodným živlom nemá lepšie šance ako ktorýkoľvek iný tvor. Jeho psychika je pudová, priamočiara, nevie sa pretvarovať, koná podľa svojej prirodzenosti.
Hrdina nie je vždy sociálne zakotvený, často nepoznáme jeho rodinu, pôvod, miesto, odkiaľ prišiel. Špecifickou črtou slovenského naturizmu je to, že niektoré postavy sú zatriedené sociálne (napr. konflikt medzi Petrom, Jánom Zápotočným a Magdalénou v Troch gaštanových koňoch od M. Figuli je okrem iného aj sociálny).
Svetoví autori, napr. J. Giono, majú „prírodného človeka" bez sociálnych väzieb.
Naturizmus vznikal v komplikovanom období 30.-40. rokov (blízkosť vojny, fašizácia Európy, strach o existenciu atď.), autori odmietajú realisticky zobrazovať sociálne javy a (podobne a zároveň inak ako nadrealisti) si vytvárajú svoj svet – často zjednodušený, rozprávkový, niekeďy baladický.
V naturistickom diele plynie biologický čas, dej sa meria vekom postavy, striedaním dňa a noci, ročných období. Nevieme, čo sa právevtedy deje so štátom, Európou alebo svetom (u Švantnera ani s dedinou).
Keďže sociálne väzby sú slabé, priestorová zakotvenosť postavy sa posilňuje. Prostredie v každom diele hrá dôležitú úlohu.
Mesto sa stáva liahňou zla a špiny, preto prostredím naturizmu sú odľahlé samoty, hole, salaše (Malka), lesy pod Ďumbierom (Nevesta hôľ), drevorubačské chatrče (D. Chrobák: Kamarát Jašek).
U niektorých autorov dej je zasadený aj do dediny, ale autor ju „nezaľudní" charakterizovanými postavami. Susedia, ľudia na ceste, ľudia v krčme tvoria iba kulisu (napr. M. Fíguli: Tri gaštanové kone).
Kľúčové scény sa odohrávajú uprostred prírody, daleko od ľudí (D. Chrobák: Drak sa vracia – Šimon a Martin v Západných Tatrách; M. Figuli: Tri gaštanové kone – prvý konflikt Petra s Jánom pri prechádzaní oravských hôr s pašovanými koňmi).
- Dejová línia diel je slabá. Postava v prírodnom svete, často daleko od ľudí, nemôže nadväzovať konfliktné sociálne vzťahy, ktoré by vytvorili dejovú líniu románu. Preto v próze naturizmu chýba román (Život bez konca od F. Švantnera nepatrí do naturizmu), veľmi častými útvarmi sú poviedka a novela.
Pohľad na človeka, na spôsob života je folklórny. Naturizmus využíva vplyv bohatej slovenskej ľudovej slovesnosti, hlavne v jazyku.
Jazyk je melódiou vety, slovosledom i výberom slov ľudový (… ťažilo sa mi nocou na sálaš, lebo Michalčík bol na hornom aj salašníkom – podrobnejšie pri forme).
Z ľudovej slovesnosti si vyberajú útvary (rozprávka, prvky balady), ľudovú symboliku (číslo tri), nadprirodzené alebo nezvyčajné schopností postavy (zázračný tanec v poviedke Šabľa od Švantnera, spev Chrchliaka v Kamarátovi Jaškovi od D. Chrobáka, zlý duch v Neveste hôľ od F. Švantnera, umrlec – vlk v novele Stretnutie od F. Švantnera atď.).
Postavy v naturizme s prísne rozdeľujú na kladné a záporné.
Záporná postava je v deji aktívnejšia, často sa zjaví, nikto nevie odkial (Šajban príde na sálaš, valach netuší, že je to Malkin brat; Chrchliak v Kamarátovi Jaškovi prikvitne medzi drevorubačov, niečo na faktora vie, a preto ho musí tam nechať).
Iba u D. Chrobáka nájdeme postavu, ktorá nie je zlá, ale dedinčania jej pripisujú záporné vlastnosti a nadprirodzené schopnosti (napr. Martinovi z novely Drak sa vracia prisudzujú zabitie človeka, privolanie sucha, premenenie múky na prášok).
Kladná postava – veľmi často ženská – je pasívna, často umiera alebo je obeťou násilia alebo zloby (Švantnerova Malka sa obetuje za brata; Figulinina Magdaléna z Troch gaštanových koni je trpiteľka, v časti novely aj dobrovoľná; Chrobákova Etelka z Kamaráta Jaška je obeťou zvrhlosti Chrchliaka.)
Postavy majú často nadprirodzené schopnosti, niekeďy nie sú z tohto sveta (F. Švantner: Nevesta hôľ, Stretnutie).
Postavy žijú intenzívnym citovým životom, sú zaplavení láskou (napr. valach v Švantnerovej Malke, Peter v Troch gaštanových koňoch od M. Figuli, Eva v novele Drak sa vracia od D. Chrobáka).
Postava koná živelne, pudovo, nevie vypovedať, čím ju druhý človek priťahuje, ide mu vnútro rozhodiť nevýslovným citom. (A. Bagin upozorňuje na vplyv expresionizmu na naturizmus, práve pri postave je evidentný. Spomeň si na Adama Hlavaja zo Živého biča, napr. ako intenzívne vníma vôňu zeme, a valacha v Malke.)
Autor
František Švantner (1912-1950), narodil sa v Bystrej v rodine robotníka – nadšeného čitateľa a amatérskeho huslistu, študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, bol učiteľom a riaditeľom školy. Patrí do slovenskej medzivojnovej literatúry, je najlepším autorom naturizmu.
Útvar
Novela zo zbierky noviel Malka, kde sú zaradené tieto diela: Stretnutie, Aťka, Horiaci vrch, Malka, Zhanobená krv, Prízraky, Piargy, Šabľa.
Kompozícia
Dejová línia je slabá, bez odbočení. Dej je prerušovaný lyrickými opismi krajiny, expresívnymi opismi duševného stavu valacha, opismi Malkinho výzoru.
Dejová línia
Valach je náruživo zaľúbený do Malky, ktorá slúži u Michalčíka v krčme. Chce si ju vziať, ale Malka sa najprv chce poradiť s bratom, o ktorého existencii nemá valach ani poňatia.
V krčme je Michalčíčka sama, lebo jej muž už niekoľko dní neprišiel domov z jarmoku, kam išiel s istým obnosom peňazí.
Valach zbadá Malku so Šajbanom, prišelcom, ktorý sa odrazu zjavil na salaši. Vidí, ako jej dáva zakrvavenú košeľu a z reči vyrozumie, že zabil Michalčíka.
Valach zo žiarlivosti oznámi v doline vraždu, a keď sa s tým pochváli Malke, tá mu povie, že je to jej brat. Uteká pred žandármi na miesto, kde je Šajban. Je tam aj Malka.
Valach má dobrý pocit, že zmiatol žandárov a Malka ho bude čakať. Čaká, ale mŕtva. Vystretá v kolibe.
Dej novely má baladický charakter – umiera nevinná.
Postavy sú kontrastné, sú rozlíšené na dobré (valach) a zlé (Šajban). Všetky nesú typické znaky postavy naturizmu. Malka je pasívna postava, nevieme povedať, či bola dobrá, alebo zlá. Neprejaví sa výrazne ani jedna jej vlastnosť.
Valach nemá ani meno, nevieme, odkiaľ pochádza. Vieme, kolko má rokov, ako sa volá sálaš, kde pracuje. Žije uprostred prírody, vietor je mu rovnako blízky ako človek.
Malka je pasívna, tichá, tragicky umiera. Šajban je nositeľ zla a konfliktov, prichádza odrazu ako osud.
Rozprávač je v 1. os. sg. – dej rozpráva valach.
Novela sa skladá zo štyroch častí bez názvu, neoznačených číslom.
Postavy
Valach
Nepoznáme ani jeho krstné meno, má dvadsať rokov, dva roky pracuje ako valach na hornom beňušskom salaši. Jedného dňa sa tam objavil Šajban, nikto okrem baču ho nepoznal. Valachovi sa zdá, že Šajbanovi bača sľúbil jeho miesto a je rozhodnutý, že odíde, ak by to bola pravda.
Je mocný, pevný, má kučeravé vlasy. Zaľúbil sa do dievčaťa Malky, ktoré slúžilo u človeka, ktorému patril horný beňušský sálaš, Michalčíka. Chce si ju na Turice vziať. Spýtal sa jej, či môže kúpiť prstene a veľmi ho prekvapilo, keď mu povedala, že sa chce poradiť s bratom. O jej rodine nevedel a netušil, že nejaký brat existuje.
Nevie, čím ho Malka priťahuje, nezdala sa mu krajšia ako iné. Odkedy ju má rád, všetko sa mu zdá pekné, voňavé, láskavé. Napriek svojej sile, chce byť k nej nežný a ochraňovať ju. Nikdy by jej neublížil.
Burcuje ním cit, ovláda ho láska, žiarlivosť. Koná pudovo, podvedome ako expresionistické postavy. Svet vníma všetkými zmyslami, zadúša sa vôňou, vystavuje svoju hruď vetru. K prírode pristupuje tak ako k ľudom – s vetrom zápasí, dovolí mu oprieť sa do svojho tela.
Podriaďuje sa osudu, Bohu: človek je len nájomníkom tohto sveta, nemôžeš si robiť podľa ľubovôle; nad nami tróni Hospodin; on nadelí a ty ber a ďakuj za všetko.
Vášeň a túžba z neho priam kričia. Veľmi dôležité slovo v súvislosti s valachom je krv (porovnaj so Živým bičom) a túžba: zatápa ma vlhká teplota opojenia; mučí ma ukrutná žiadosť tela; krv sa búri a dupoce; v dlhom cvale zalieva celé telo, preniká ku každému koštialiku; telo blčí túžbou a duša sa vypne vysoko do oblohy; miernil som svoju náruživosť a svoje sily, aby sa ma nebála; moja nespútaná a divá sila, pripravená vždy vybúriť sa.
Keď si myslí, že stráca Malku, zaplaví ho nesmierny smútok a pasivita, nechá sa životom unášať: stratil som chuť k životu a našiel žiaľ; bolo mi jedno, kde ma zavlečú.
Žiarlivosť u neho na chvíľu zvíťazí nad láskou. Pretože si myslí, že Šajban je Malkin milý, udá ho v dedine, že zavraždil Michalčíka, a žandári sa vydajú na hole za Šajbanom.
Keď sa od Malky dozvie, kto je Šajban, uteká, aby ho varoval. Pomedzi guľky prebehne poľanou, aby žandárov pomýlil.
Dúfa, že mu Malka odpustí a bude vďačná. Nájde ju mŕtvu v kolibe.
Malka
Malkino priezvisko nepozná ani valach. Slúžila u majiteľa salaša a krčmy Michalčíka. Krčmára zabil pre peniaze jej brat Šajban. Chce podľa bačových rád utiecť do Ameriky a odtiaľ poslať Malke peniaze a pas, aby mohla prísť za ním. Pri prestrelke na poľane ju zastrelia žandári, utekala tam, aby brata varovala pred žandármi.
Mala okolo sedemnástich rokov, bola útlej postavy, okrúhleho čela, mala ohnivo ryšavé vlasy zapletené do hrubého vrkoča.
O citoch alebo myšlienkových pochodoch tejto postavy nevieme nič. Malkine vlastnosti sú náročky ukryté, je to nevykreslená postava, napr. vie o tom, že jej brat zabil Michalčíka, ale nevieme, čo si o tom myslí. Má obavu o brata, oznamuje mu, že krčmárka už niečo šípi.
Nemá vlastný názor – keď sa jej valach opýtal, či pôjde za neho, chce sa poradiť s bratom. Zrejme povedal nie, lebo chcel, aby za ním prišla do Ameriky. m
Je takmer nevravná, povie v cele] novele štyri vety – dve valachovi a dve bratovi Šajbanovi.
Možno preto, že neprevraví, valach si ju privoláva v predstave – a tam sa mu prihovára tak, ako by sa mu nikdy v reálnom živote neodvážila: .
– Neotváraj oči, chcem sa na teba dívať, lebo keď sa ty na mňa dívaš, nemôžem hľadieť. Tvoje oči ma pália.
Sú teda dve Malky, ktoré valach miluje – zakríknuté dievča v krčme a nežná Malka, ktorá šepce, ktorá hovorí o svojom tele, ktorá sa dotýka jeho čela – ale len v predstavách valacha.
Šajban
Typická negatívna postava naturizmu. Nemá meno, len prezývku, objaví sa nečakane, nikto ho nepozná okrem jedného človeka, s ktorým ho viaže minulosť.
Vyzerá hrozivo, na šiji má hrubé, navreté žily, tvár má došľahanú a popraskanú ako od vetra, pohľad studený, zazeral na každého ako zbojník, jeho pohľad bol uhrančivý.
Je úžasne silný, premôže valacha. Škodoradostne sa poteší, keď môže prečítať, že valach nemá kupovať zlato na svadbu.
Nevieme, kde žil predtým, než sa objavil na Beňuši. Žiada od svojej sestry Malky, aby mu obstarala novú košelu, lebo jeho bola celá zakrvavená. Zabil pre peniaze Michalčíka a zahrabal ho v lese. Chce utiecť do Ameriky. O Malku sa chce postarať – po čase by jej poslal pas a peniaze a prišla by za ním.
Silou svojej osobnosti pôsobí magicky na svoju sestru, počúva ho, akoby ju zariekaval.
Dej a ukážky
1.
Valach miluje divča, ktoré slúži u Michalčíkov. Hoci si ju chce vziať, nepozná ani jej meno:
Nemôžem povedať, že by bola Malka krásna.
Bola maličká a útla, mohol si ju poľahky úkryt v dlani, len velkú záplavu ryšavých vlasov nosila na hlave. Malka sa mi páčila taká, aká bola, ba práve len taká, drobná, vypĺchnutá, ušmochtaná.
Žiadalo sa mi stále byť pri nej, hoci naše stretnutia bývali chladné a hluché ako hora v noci, lebo ona bola nevravná, bála sa aj oči na mňa uprieť a ja som sa od rozčúlenia nevedel zasa spamätať. Len som hľadel a hltal jej vlasy, jej tvár i jej biele ruky a nohy. Očí sa mi pri tom zapaľovali a mal som chuť hrýzť hoci tvrdú skalu a pit vlastnú krv.
Valach sa zastavil v krčme, kde bola len Michalčíčka. Jej muž už sa štyri dni nevráti] z jarmoku z Liptova, niesol so sebou tridsať tisíc. Vyhľadal Malku:
…. ľakal som sa, že hreším, keď sa bez svedkov dívam zblízka na dievča, ktoré sa tomu nebráni, a cítil som plamene tohto hriechu na očiach aj na tvári.
– Malka, ty vieš dobre, že sa valach nezaobíde bez ženy. Nuž ak nemáš proti tomu nič, mohli by sme sa zobrať, – vravím. – Len sa vyslov a ja pôjdem v pondelok do mesta po zlato. Svadbu urobíme v sobotu pred Turícami.
Malka neodpovedá:
Pliecka sa jej sťahovali strmým dychom. Nemala viac od sedemnástich, nuž nemohla mať jasnú predstavu o mojich zámeroch. Naľakala sa azda. Hej, mohlo to len tak byť. Moje slová otvárali jej nový svet, do ktorého ona ešte nikdy nehazrela. Vyplašilo sa v nej dieťa. Malka naberá dych, Čaká, akoby rozmýšľala, a potom pridusené šepoce:
– Opýtam so brata, zajtra ti poviem. –
Valach jej navrhne, aby na druhý deň prišla do Jám a Malka súhlasí:
Prikývla a mne rástli krídla. Nemohol som sa viac zdržať na Michalčíkovie dvore, ohradenom zo všetkých strán studeným múrom. Nie veru. Potreboval som Čistý vzduch, voľný rozhľad. Žiadalo sa mi vône mladej trávy.
Nadstavuje tvár a hrúd vetru, prihovára sa mu ako človeku:
– Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka, – vravím do vetra. Nadstavujem mu tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou, pomaly, šetrne, aby nepodráždil moje zmysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle, pritíska sa na nepokojné sluchy, akoby to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu šibalsky šepká: – Pozri, ako poľahky ti strhnem klobúk z hlavy.
Vietor mu prináša predstavu Malky, ako stojí pred ním:
Bola to ona, moja Malka, lebo som ju poznal po hlase a po vôni tela. Stála nado mnou ako anjelik. Akiste bola len v košieľke, nuž nočný chlad sa pravdepodobne prelieval po jej nahých ramienkach a plieckach, ktoré sa mohli belieť vo hviezdnom svetle ako lupene vodného kvietka.
2.
Na salaši som našiel nejakého Šajbana. Honelník mi potom povedal, že privandroval od hôľ bez košele hneď popoludní a že za celý čas sa s bačom o voľačom dohovárali. Sedel celý večer prihnutý nad vatrou a zazeral an mňa ani zbojník. Bača mi síce nevravel nič, ale vo mne skrslo hneď podozrenie, že je to jeho priaznivec a že by ho chcel na beňušskom salaši zdržať a prisadiť k sebe, lebo pri jednačke na fašiangy sme sa my dvaja nepohodlí celkom na oštiepkoch.
Valach si to tak premyslí, že pôjde na dolný beňušský sálaš, ak by sa ukázalo, že Šajban chce zostať na salaši. Pri robote mu ubieha čas, je krásny deň:
Obloha bola jasná a hladšia od zrkadla. Leskla sa svetlom, a keď ju slnko k obedu rozpálilo, hriala ako žeravá platňa. V tôňach medzi machom prudko vydychovali kvety. Ich sýte farby menili sa každú chvíľu v teplých a prevlhnutých výparoch surovej zeme. Zavše sa mi zdalo, že sa dohovárajú neznámou rečou alebo že niekto medzi nimi chodí, nakláňa sa nad ne a otvára im púčky.
Čaká Malku:
– Neboj sa, Malka, – čítam z duše, – ja ti neublížim. Tieto ruky, čo poľahky zodvihnú nad hlavu trojročného plemeniaka, čo zviechajú ťažkým osekancom aká prútikom, položia sa k tebe každý večer ako verní psi, budú ticho, ak sa ich budeš báť, budú ti vlásky prihládzať, ak ti to nebude proti vôli.
Malka nešla.
Namiesto Malky príde chlapec s lístkom, ale valach nevie čítať. Chlapec mu poradí, že mu to prečíta Šajban, lebo mu v ten deň taký istý lístok niesol.
3.
Valach ide za Šajbanom po prebdetej noci:
Prerastal ma aspoň o pol hlavy a aj v pleciach bol širší. Iste zjedol viac mäsa než ja, ale aj viac grúňov iste zliezol. Tvár mal divne pokrútenú, azda vetriskami došľahanú alebo úpekom porozkaľovanú ako kôra kosodreviny. Krk mu sputnávali hrubizné žily. Zo strakatých očú vytŕčal sa mu studený chlad a hrôza pretúlaných nocí. Keď sa na teba trocha strmšie zahľadel, mal si obavu, že ťa začítava alebo rozmýšľa, medzi ktoré rebro ti vreže nôž pod srdce. Hej, veru, bol to nebezpečný chlap.
Šajban valachovi škodoradostne oznámil, že mu Malka odkazuje, aby zlato nekupoval. Pustil sa smutný za ovcami, zo šťastného dňa sa zrazu stal najnešťastnejší.
Pred obedom mu odkázali, aby išiel do Jám, že ho tam niekto čaká. Nebola to pravda. V Jamách najšiel Malku, ako vymieňa Šajbanovi čistú košeľu za skrvavenú. Začul aj to, čo Šajban povedal:
– Neboj sa, – pokračoval Šajban, – len mi oper košeľu a dones mi ju ešte večer sem, lebo túto, čo mám na sebe, mi požičal bača, aby som nechodil s holým bruchom. Hneď zajtra odtiaľ zmiznem. Bača mi už naradil, ako sa najskorej dostanem za more. Tebe pošlem odtiaľ, pas aj peniaze na cestu.
No Malka mala aj potom oň obavu, lebo jej hlas bol neistý: – Michalčíčka šípi, včera bola pri žandároch, – hovorila. – Nech, Michalčíka vyňuchajú len líšky, a vtedy už tu nebudeme.
Sklamanie je nevýslovné:
Ja som po nej netúžil tak, ako túžieva chlap po žene, keď sa mu krv pripáli jarným slncom alebo rozihrá niekoľkými dúškami pálenky či koreneným jedlom. To nie.
Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Ja som z nej dýchal i pil. Ona ma živila aj zohrievala. Bola mi sviatosťou, ktorá ma oblažovala a prepínala Božími milosťami.
S Malkou som sa musel lúčiť.
Ležal na zemi a odrazu začul kroky – prichádzal Šajban:
Neočakával ma, nuž v prvej minútke sa mu i podarilo ľahko zvaliť na zem, ale len čo si upamätal, s kým mám do činenia, objal ma železnými rukami a zmrvil mi kosti, že sa mi už smrť do očú začala titlat.
Valach túži po pomste – chce sa pomstiť Šajbanovi, ale najviac Malke. Pustil sa rovno k žandárom:
Uverili mi všetko a pobrali sa hneď zä mnou do Jám.
4.
Naspäť sa mu išlo veselšie, zastavil sa v krčme u Malky a rozkázal si pol deci. Víťazne jej oznamuje, že bol pri žandároch udať zbojníka, čo sa usadil prednedávnom na salaši:
– Dievka! – kričím pri jej uchu, – vrav pravdu, tak ako stojíš pred Bohom a predo mnou, máš ho rada?
Ustrnie na mne meravým a studeným pohľadom a vraví pomaly, akoby ma hrdzavým a tupým nožom rozkrajovala:
- Musím ho mať rada, lebo je to môj brat.
Neviem sa ani rozpamätať, čo sa so mnou porobilo. Zostal som ako soľný stĺp. Malka sa mi vytrhla z náručia a vybehla dverami.
Vonku je rušno, ktosi ohlásil, že žandári išli do Jám:
Jamy sa zahaľovali do tieňa. Mäkký plášť noci vystielal ich hlbiny. Boli tiché a zahrúžené do seba. Z bučiny nevyšiel ani hlások, len pod mojimi nohami šušťalo uschnuté lanské lístie.
Zastal som na kraji poľany.
Neďaleko pod smriečkom ležal Šajban.
Na poľane sa ukázala žandárska prilba a zaznel Malkin hlas. Šajban hned pochopil. Valach zmätie žandárov tak, že prebehne cez poľanu, strieľajú po ňom a Šajban utečie. Bol spokojný sám so sebou. Odčinil to, čo Malke spôsobil. Teší sa, že Malka videla, ako riskoval kvôli jej bratovi život. Noc strávi v hore:
Nado mno tíško pretekala noc. Pomedzi čečinu pozerali na mňa hviezdy a v doline hučal potok.
Nad Jamami ma dobehlo slnko. Bolo ešte pripuchnuté teplým spánkom a zadychčievalo sa, akoby sa náhlilo s voňavou praženicou ku koscom za dolinou. Tráva mu rosila ružové nôžky a spoza stromov vyskakovali za ním dlhé tiene prineskorenej noci.
Ráno zájde na salaš, Baču odviedli žandári, ale v kolibe na zemi pri ohnisku ho čakala Malka:
Ruky mala položené pokojne vedľa tela, ako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Obával som sa nazrieť, odkiaľ ten potôčik vymoká. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú ako svätá hostia. Oči klopila ako obyčajne. Hanbila sa ešte na mňa díval, lebo sme ešte neboli muž a žena, ale moje uši počuli, ako mäkko, mäkkučko mi pošepkáva…
Forma
Základným znakom naturistickej prózy je využitie výrazových prostriedkov lyriky:
Personifikácia (zosobnenie): kosodrevina vydychuje silnú vôňu; vietor jej oblapával modré kolienka.
Personifikácia sa stala jedným z hlavných výrazových prostriedkov v dynamickom opise:
Oproti mne dolu bokom šmýkal sa chladný vietor. Išlo mu prudko, lebo svah bol prudký. Kedykoľvek letel popri mne, vplietol sa mi medzi nohy a zamumlal. Hádam sa zlostil, že mu stojím v ceste, ale keď sa presvedčil, že nemám v úmysle robiť mu priek, dal sa stvárať také pestvá ako nezbedný chalan. Preskakoval ma alebo sa skryl do trávy, a keď som prechádzal okolo, zašuchoril, aby ma naľakal.
Pod vplyvom ľudovej slovesnosti autor využíva ľudový jazyk s ľudovou melodikou a slovosledom: Rukami si ju podchytávam okolo pása ako ľahučký snopček a dlane tuho vtláčam do jej mäkkých bôčkov.
– Malka, – vravím naraz ako zo sna vyrušený, v očiach sa mi múti a jazykom sťažka hýbem.
Príznačný je aj výber slov:
- dialektizmy, ľudové výrazy: rozpleštil sa, zádrapka, nepritknem sa ich = nedotknem sa ich; ušmochtaná, oplecko, pôdoj, lanský, odedza, šibeňa = šibenica, grúň, striebornými listmi;
- biblizmy: manna, svätá hostia, sviatosť, Božie milosti;
zdrobneniny: … malá Malka posiela mi lístoček, biely lístoček, ktorý azda vytrhla z modlitebnej knižôčky…; osušíš jej očká, pobozkáš líčka, najbližší smriečok.
V parafráze na ľudovú pieseň hromadí zdrobneniny: Košieľky, mu perieš, rúčky si preň derieš. Len pozri: hlavičku už kloní, želiezkami zvoní.
Slová s negatívnym štylistickým zafarbením: hrubizné žily; vetriskami došľahaná tvár; hlava tvrdá ani hrčavý dub; mňa zahlušil úder nečakanej noviny; vyňuchajú ho len líšky; Telo som mal dokrútené, zmágané, akoby ma krava vypľula.
- Opozitá (slová s opačným alebo protikladným obsahom): Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Naraz všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy i tráva…
- Synonymá (slová s rovnakým alebo podobným významom): a potom celkom ustali, odkväcli, znehybneli.
Zo slohových postupov je najdokonalejší opisný slohový postup, hlavne lyrický opis postavy (pozri vyššie opis Šajbana) alebo prírody:
Večernica padla na Kňazovu skalu.
Noc sa rozopäla nad večnosť ako dlžizná odedza nad polia, do ktorej mladá mater mieni uložiť svoje dieťa, a moja pieseň motala sa nad tou nocou, prebúdzala vtáctvo, čo v konároch podriemavalo, vyplašila horu, rozzvučala vzduch a prilákala hlahol ďalekých svetov. Naraz všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy i tráva. Naraz akoby čarodejný prútik šibol svet. Hora spievala chorál. Ticho a nábožne. Mladé bučky šepotali krásnu modlitbu. Kdesi v hlbokej tôni vyhrávala na fujare stará sosna. Bolo ju len slabučko počuť, lebo osiky prenikavo, zvonili strieborným listmi.
Použitá literatúra: Švantner, F.: Novely. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1976.