Román patriaci do vlny protivojnových a pacifistických diel po 1. svetovej vojne. Jeden z mála protivojnových románov, ktorých celý dej sa odohráva na bojisku. Okrem zničenia životov, nádeji a ideálov mladej generácie zachytáva dovtedy nevídaný spôsob vedenia vojny, napr. nálety bombardérov, bubnovú paľbu, zákopovú vojnu muža proti mužovi, pri ktorej vojská za veľkých strát postupovali po krokoch (Pretože front nemenil svoje pozície, noviny prinášali titulky: Na západe nič nové.), steč, šrapnely a míny, použitie bojového plynu.
Vo chvíli ohrozenia života vojak prestáva byť dôstojníkom alebo pešiakom, vzdelanecom aiebo roľníkom, Nemcom alebo Francúzom a je len človekom, ktorý chce prežiť.
Najpresvedčivejší je v každodenných scénach zo života vojakov. Úvahy o tom, čo bude po vojne, ako sa mladí ľudia zapoja do civilného života, spomaľujú dynamiku deja a pôsobia dojmom, že ich písal starší človek, ktorý na vlastnej koži zažl', čo ich čaká po vojne.
Autor svoje postavy nevylepšuje po Nemcami prehratej vojne. Vojnu berú ako nutnosť, ako povinnosť, zabíjajú, aby neboili zabití. Nepriatelia zostávajú neosobní, až na malé výnimky (francúzsky typograf, ruskí zajatci).
Nie sú to neohrození hrdinovia, ktorí bojujú za vlasť, ale majú strach zo smrti a chcú prežiť. Ale nie sú ani zabijakmi z presvedčenia. Veľmi ľudsky reaguje Paul, ked sa ocitne prvýkrát tvárou v tvár človeku, ktorého smrteľne zranil. Najprv má výčitky, potom mu chce pomôcť, zistí jeho meno a adresu, dokonca si zaumieni, že musí byť tvpograf ako obeť a postará sa o jeho rodinu - o niekoľko hodín zabudne, že jestvoval, pretože záchrana vlastného života je prednejšia.
Chlapci nevyčítajú svojej krajine, že začala vojnu, nehovoria o príčinách, ale uvedomujú si jej dôsledky - hlavne osobné. Vyčítajú generácii svojich otcov a učiteľov, že všetkú tú hrôzu, ktorá ich na fronte čakala, zabalili do vznešených fráz a nehovorili pravdu.
Trpezlivo znášajú nedostatok potravín, sú svedkami, že Nemecko už nemá na nové zbrane, že posiela na front nevycvičených nováčikov, napriek tomu armádu neopúšťajú, hoci dezercia na východnom fronte v tom čase bola politickým fenoménom. Iba jeden jediný dezertuje (Detering), ale nie na protest proti nespravodlivej vojne, ktorú vedie jeho vlasť, ale preto, že bol sedliak a nedokázal žiť bez svojej zeme a rodiny. Nekladú si otázku, čo robia v dalekej francúzskej zemi, nemajú ani výčitky - zodpovednosť nesie ten, kto ich tam poslal. Sú príliš mladí, aby hľadali vo svojich činnoch svoj diel občianskej alebo osobnej zodpovednosti.
Autor pri tvarovaní svojich postáv napíše to, čo videl a zažil, nepridáva tam to, čo by mu, povedzme, jeho demokratické založenie (ktoré dokázal odchodom z Nemecka) diktovalo.
Román je výpoveďou hlavnej postavy Paula, ktorá je vo veľkej miere autobiografická. Rozprávač je v 1. os. sg (ich-forma).
Román chce byt „... svedectvom o generácii, ktorú poznačila vojna, i ked unikla jej granátom."
Autor
Erich Maria Remarque, pôvodne Kramer - zozadu remark (1898-1970), syn kníhviazača, zúčastnil sa na fronte 1. svetovej vojny, neskôr prešiel rôznymi zamestnaniami, pracoval aj ako novinár a znaky novinárskeho štýlu využíval v prozaickej tvorbe. Počas fašizmu žil v exile vo Švajčiarsku, neskôr v USA. Patrí do nemeckej medzivojnovej literatúry.
Remarque po prvýkrát použil v súvislosti s mladou vojnou generáciou epiteton „stratený" (Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a povrchní - myslím, že sme stratení.), a preto často dochádza k omylu, že ho zaraďujú medzi členov stratenej generácie, ktorá bola skupinou amerických autorov.
Má s nimi veľa spoločných znakov (využitie novinárskeho štýlu, využitie dejového opisu, pocity stratenosti mladej generácie v čase vojny a hlavne po nej), ale stratená generácia je záležitosťou americkej literatúry.
Kompozícia
Skladá sa z 12 kapitol označených číslom. Dej je uvedený mottom: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsit vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom."
Román nemá silnú hlavnú dejovú líniu. Spojovacím článkom jednotlivých obrazov zo života (a smrti) mladých vojakov je postava Paul Bäumer. Paula spolu s bojovými druhmi sledujeme v tyle, počas bombardovania a paľby, v čase pokoja po boji a pred bojom, na návšteve u francúzskych dievčat, v lazarete, počas dovolenky doma.
Retrospektívou sa dozvieme, za akých okolností sa chlapčenská gymnaziálna trieda rozhodla ísť dobrovoľne na front pred dokončením štúdia, ako prešli základným vojenským výcvikom.
Dej je prerušovaný rozhovormi Paula s ostatnými vojakmi, napr. o vojne a mieri. Veľa priestoru dostávajú Paulove úvahy o príčinách vojny, o kamarátstve, o zbytočnosti vzdelania vo vojnovom svete atď. Niektoré úvahy a spomienky pôsobia dojmom, že sú neorganicky, možno dodatočne pripojené k textu (napríklad druhá kapitola).
Postavy
Paul Bäumer - celý román je jeho výpoveďou. Posledných osem riadkov je informácia, že zomrel v októbri roku 1918.
Celá Paulova chlapčenská gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa prihlásila dobrovoľne na front. V jednej jednotke sa ocitli siedmi z tejto triedy. Paul umiera ako posledný z nich a podáva svedectvo o ich živote a smrti.
Je to citlivý dvadsaťročný chlapec, počas štúdia písal básne a mal rozpísanú drámu s názvom Saul.
Pochádzal z chudobnejších pomerov, doma ešte žijú jeho rodičia a sestra. V rodine sa majú radi, aj ked si lásku manifestačne neprejavovali.
Ked prišiel po dvoch rokoch na dovolenku, matka bola ťažko chorá na rakovinu, otec musel tvrdo pracovať, aby jej mohol platiť liečenie. Cítil sa vo vlastnom prostredí ako cudzí, nevedel si zvyknúť na civil.
Napriek tomu, že dva roky každý deň vidí umierať ľudí, zažije iba raz situáciu, že videl, koho zabil. Ťažko to nesie. Kým vojak ešte žil, snažil sa mu pomôcť. Mŕtvemu prezrel doklady, bol to Gérald Duval, francúzsky typograf. Jeho adresu si zapísal a chvíľu aj veril, že sa o jeho rodinu postará.
Najsilnejším citom, ktorý chlapci pociťujú, je kamarátstvo. Paul je dobrým kamarátom, napr. Kammerichov, ktorému sa snaží uľahčiť posledné chvíle života, alebo Katov.
Kata má veľmi rád, hoci nepatril k ich triede, bol oveľa starší a skúsenejší. Chránil ich, kŕmil dobrotami, učil ich dávať pozor na seba počas boja. Paul mu to chce vrátiť, keď je Kat ranený. Obviaže mu ranenú nohu, nesie ho na chrbte až do vysilenia. Ked príde do ošetrovne, sanitár zistí, že Kat je už mŕtvy - bol ranený aj do chrbta.
Paul nebol ešte zaľúbený, bez priepustky s dalšími dvoma druhmi prejde na druhú stranu rieky za francúzskymi dievčatami, ktoré súhlásia so stretnutím, lebo sú hladné - vojaci musia doniesť stravu. Je nežný a vdačný dievčaťu za tento ľudský zážitok. Získa opäť úctu k vlastnému telu, pretože sa ho dotkla žena.
Paul na vojne pochopí, že ľudia sa nerozdeľujú na nepriateľov. Aj Francúzov a Rusov, tak isto ako Nemcov poslala na front ich vláda. Je to vec náhody a politických dohovorov, ktoré národy stoja proti sebe. Stačí jeden vojenský rozkaz a z nepriateľských Rusov sa stanú priateľskí. S ľútosťou pozoruje ruských vyhladnutých zajatcov.
Kammerich, v románe prvý ranený, Paul ho navštívi spolu Müllerom. Bol to slabý chlapec, rozmaznávaný svojou matkou, ktorá ťažko niesla to, že sa prihlásil na front. Ranilo ho do nohy. Má pocit, že ho noha bolí aj vtedy, ked už leží v nemocnici po amputácii. Pochopí, že umiera, aj ked mu Paul sľubuje, že teraz ho pustia domov a má nadobro po vojne. Umiera práve, keď bol Paul zháňať ošetrovateľa, aby mu pomáhali. Poručí svoje dobré čižmy Müllerovi, ktorý mal nohy samý pľuzgier.
Katzinsky, štyridsiatnik, ktorý sa dostal do oddielu, kde bolo veľa mladých dobrovoľníkov nepripravených na vojnu. Správal sa k nim kamarátsky, až otcovsky. Bol ženatý. Je nevzdelaný, ale bystrý, ľstivý, schopný sa zorientovať v každom prostredí. Má šiesty zmysel a cíti nebezpečenstvo. Pohŕda vzdelaním, tvrdí, že vzdelanie „oblbuje" ľudí.
Pre chlapcov sa stal nenahraditeľným. Bol povolaním obuvník, ale vyznal sa v každom remesle. Dokázal im pomôcť v každej situácii. Vďaka nemu spali na mäkkých slamníkoch, pochutili si na husacine (hoci husi, samozrejme, museli ukradnúť), striehol, či si masku proti bojovému plynu nasadili načas, vedel im aj v poľných podmienkach vytvoriť pohodu a dal im pocit súdržnosti.
Müller, stretávame sa s ním na návšteve pri umierajúcom Kammerichovi, ktorý má amputovanú nohu. Nájde pod posteľou krásne letecké čižmy a musí so sebou bojovať - za prispenia Paula - aby ích od kamaráta nevypýtal. Nebol zištný, ak by Kammerich mohol čižmy nosiť, ani by na ne nepomyslel.
Všade so sebou vláčil učebnice, túžil urobiť vojnovú maturitu. Učil sa fyzikálne poučky aj počas bubnovej paľby.
Dlho neponosil čižmy, svetlica ho trafila do brucha. Žil v strašných bolestiach ešte pol hodiny. Čižmy poručil Paulovi a po ňom ich mal nosiť Tjaden. Kamaráti ho stihli pochovať.
Albert Kropp, bol z nich najbystrejší a jediný slobodník. Je mysliteľ, prednáša svoje názory, že vojna by sa mala vyhlasovať na ľudových slávnostiach, potom by v aréne súperili ministri a generáli znepriatelených strán, ozbrojení drevenými obuškami. Nevie, čo by robil, keby nastal mier - napadne ho len jedno: opiť sa.
V jednom boji je ranený do kolena, musí prejsť s Paulom veľký kus cesty pešo, kým stretnú rebrinák, ktorý zbiera ranených. Dostanú sa spolu do lazeretu. Albertovi amputujú nohu, zle to znáša. Povie, že keby mal revolver, zastrelí sa. Po čase dostane protézu. Veľmi sa zmení, je vážnejší a hovorí málo.
Detering, sedliak, ktorý sústavne myslí na svoju ženu a hospodárstvo. Nevie pochopiť, čo robí v cudzej zemi, ked na neho doma čaká neobrobená zem.
Nevie zniesť, že vo vojne sú vystavené utrpeniu aj zvietará, napríklad kone, ktoré pri bubnovej paľbe dostali zásah a bežali s rozpáranými bruchami. Zúril, ked videl takto trpieť zvieratá, na utrpenie ľudí si už zvykol - tí však sami mohli za to, čo sa dialo: „Hovorím vám, to je najväčšie svinstvo, že vo vojne sú zvieratá."
Aj on vlastnil kone, ale ked vypukla vojna, dva mu zobrali. Na gazdovstve zostala žena sama. Detering každý deň zháňa noviny a pozerá, či je v jeho kraji dobré počasie, či nezmokli sená...
Keď opäť rozkvitnú stromy, nevydrží to, chodí celý zasnený s rozkvitnutou čerešňovou halúzkou a ráno je jeho miesto prázdne. Jednoduchý a priamočiary Detering ani teraz nešpekuluje, pustí sa krížom domov. Pri prvej možnej príležitosti ho chytia poľní žandári a uväznia. Chlapci ho už viacej nevideli.
Tjadem, mladý zámočník, vychudnutej postavy, ale najväčší „žráč" v kompánii. Je stále hladný. Ked ohlásia útok, rýchlo do seba hádže hrachovú polievku, lebo nevie, či o hodinu bude ešte žiť. Nedá sa ponižovať, rebeluje proti Himmelstossovi, aj ked si vyslúži tri dni „ostrých". Nemá vzdelanie a nad všeličím sa čuduje, najviac nad vojnou. Nejde mu do hlavy, ako môže vypovedať vojnu krajina krajine - predsa nemecký kopec nemôže súperiť s francúzskym kopcom. Nemá pocit, že bojuje za svoj štát, pre neho znamená štát všetko nepríjemné: „... poľní žandári, polícia, dane, to je váš štát."
Haie Westhus, devätnásťročný kopáč rašeliny, silný, nebojácny chlapec. Veľmi rád sa zapojil, keď „vyplácali" neľudského veliteľa Himmelstossa. Svojou širokou rukou ako lopatou mu dal príručku. Nebol násilník, ale pomsta v tomto prípade bola sladká: „Pomsta je krvavnička."
Mal pocit dobre vykonanej práce, občas sa mu o tom aj snívalo, iste preto, že akt pomsty viedol on. Keď sa ho pýtali, čo by robil, keby nastal mier, odpovedal: „... by som si chňapol poriadnu kosť, takú poriadnu babizňu, vieš, s niečím poriadnym do ruky, a šup do postele!"
Chlapcov prekvapí, keď povie, že jemu sa nechce späť do predvojnových pomerov. Najradšej by bol poddôstojníkom a zostal pri vojsku. Po dvanástich rokoch služby by sa mohol stať žandárom - a žandárov na vidieku si každý ctí.
Spomedzi chlapcov on najlepšie vedel, čo je to ťažká drina. Doma má vyhliadnutú nevestu. Za veľkého rizika sa snaží ukoristiť padák, z hodvábnej látky si ženy robili blúzky. V jednotke bol považovaný za experta na ženy. Haie umiera, rozmliaždi mu chrbát.
Himmelstoss, desiatnik, „Postrach Klosterbergu" - zberného tábora pre nováčikov. Bol malej postavy a čo bol nižší než chlapci, o to bol dôležitejší a kategorickejší. Nesmeli sa pred ním prejaviť ako ľudia, ale museli vykonávať jeho rozkazy ako stroje. Náročky ich ponižoval a trápil, Paul zubnou kefkou musel dočista drhnúť izbu, malou lopatkou odhadzovali sneh na kasárenskom dvore. Nechal ich plaziť sa v ton najväčšom blate a o pár hodín kontroloval vyčistené zbrane.
V civile bol poštár, nenápadný človek, ktorého príležitosť zmenila na tyrana. Veľmi dlho bol v závetrí, až sa nakoniec dostal na front, kde boli jeho bývali nováčkovia. Haie mu širokou dlaňou dá pocítiť, že sa situácia zmenila.
Aj pán desiatnik sa ocitol v prvej línii. Pri prvom útoku prvýkrát zažil nebezpečenstvo smrti a Paul ho našiel v zákope, ako simuluje raneného. Vyhnal ho s bodákom za vojakmi, ktorých mal viesť. Až keď stretnú vyššie postaveného veliteľa, Himmelstoss sa preberie a začne bojovať.
Kantorek, triedny učiteľ, na hodinách telocviku toľko plamenne rečnil o vlastenectve a povinnosti voči drahej vlasti, že celá trieda pod jeho vedením sa vybrala na okresné vojenské veliteľstvo a prihlásila sa dobrovoľne na front. Chlapci sa hanbili pred triednym učiteľom i pred kamarátmi priznať, že majú z toho strach.
Malý, bojazlivý Behm nechcel byť zbabelý a išiel tiež, padol medzi prvými. Padol o tri mesiace skôr, akoby musel narukovať.
Keď bol Paul na dovolenke doma, dozvedel sa od spolužiaka, že aj pán učiteľ musel narukovať. Nastúpil do jednotky, ktorej velil jeho žiak Mittelstaedt. Celý natešený sa chcel pripomenúť a ponúkal možnosť prednostne si urobiť vojnovú maturitu. Jeho bývalý žiak mu to však vrátil - zariadil, aby mu pridelili tu najbiednejšiu uniformu. Kritizuje ho za to, že si nevie poriadne vyčistiť gombíky.
S odstávajúcimi ušami a krivými nohami pôsobí smiešne - on, ktorému sa nesmelo slovkom protirečiť. Mittelstaedt sa má čo odplácať -práve u Kantorka prepadol.
Dej a ukážky
1. kapitola
Jednotka je deväť kilometrov za frontom, deň predtým ich vystriedali. Majú nezvyčajne veľa jedla a fajčiva. Niečo také sa mohlo stať len omylom, pretože obvykle boli skôr hladní ako najedení.
Niečo podobné sa už dávno nestalo: kuchynský bugriš s červenou rajčiakovou hlavo jedlo priam núka. Na každého, čo ide okolo, máva naberačkou a poriadne mu naloží.
Na našom úseku bolo pomerne pokojne a ubytovateľ vyfasoval na deň nášho návratu plnú dávku potravín a pripravil stravu pre kompániu v počte stopätdesiat mužov. Posledný deň začalo anglické delostrelectvo nečakane dotierať do našich pozíci z ťažkých kalibrov, takže sme mali veľké straty a vrátili sme sa iba osemdesiati.
Medzi ranenými bol aj Franz Kammerich, leží v nemocnici St. Josephe. Chlapci majú skutočne „šťastný" deň - prišla aj pošta. Albert Kropp odovzdáva všetkým pozdrav od triedneho učiteľa Kantorka.
Kantorek bol náš triedny; prísny, malý človek so špicatou myšacou tvárou v sivom kabáte so šosmi. Bol asi takej postavy ako desiatnik Himmelstoss, „Postrach Kloslerbergu". Napokon je komické, že malí ľudia sú často príčinou mnohých nešťastí na svete, sú oveľa energickejší a neznášanlivejší ako tí, čo narástli vyšší. Vždy som sa usiloval, aby som sa nedostal do oddielov, kde boli veliteľmi kompánie malí ľudia; sú to poväčšine prekliati tyrani.
Kantorek nám na hodinách telocviku dovtedy rečnil, až sa naša trieda bezo zvyšku vybrala pod jeho vedením na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Ešte dnes ho vidím, ako na nás iskril cez okuliare a dojato sa spytoval: „Idete predsa aj vy, priatelia?"
Toto je prvé životné sklamanie - dospelí, ktorí im mali pravdivo hovoriť o vojne, nehovorili pravdu. Ešte aj pre niektorých rodičov bolo otázkou cti, či ich syn pôjde na vojnu alebo nie.
Mali byť nám, osemnásťročným, sprostredkovateľmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. Boli pre nás predstaviteľmi autority, a s pojmom autority sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánuejšie vedomosti. Lež prvý mŕtvy, ktorého sme videli, toto presvedčenie narušil. Spoznali sme, že naša generácii! bola čestnejšia ako ich: prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou.
Prvá bubnová paíba nás vyviedla z omylu a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorý nám vštepovali. Zatiaľ čo oni písali a rečnili, my sme videli lazarety a umierajúcich - zatiaľ čo oni službu vlasti povýšili na to najväčšie na svete, my sme už vedeli, že strach pred smrťou je väčší.
Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a sami sme sa s tým museli vyrovnať.
Paul s Müllerom idú do nemocnice za Kammerichom. Leží v bolestiach, má horúčku, ani jeden ošetrovateľ sa mu nevenuje. Má amputovanú nohu, jeho krásne čižmy sú pod postelou.
Myslím na to, ako sme odchádzali, jeho matku, dobrá, tučná žena, ho odprevádzala, na stanicu. Nepresajne plakala, až mala tvár opuchnutú a odutú. Kammerich sa hanbil, pretože sa zo všetkých ovládala najmenej, doslova sa menila na tuk a vodu. Mňa si zobrala na mušku, jednostaj ma chytala za rameno a úpenlivo prosila, aby som dával pozor na Franza. V tvári vyzeral ako dieťa a mal také slabé kosti, že po niekoľkých týždňoch, čo nosil plecniak, dostal ploché nohy. Ako možno dávať pozor na niekoho v poli!
2. kapitola
Paul si spomína na to, že v jeho stole doma ležia básne a nedokončená dráma. Zdá sa mu, že nič pred vojnou neexistovalo. Ešte ani nestihli žiť - iba niektorí mali prvé dievča - a zo života im nezostalo nič.
Kantorek by povedal, že sme stáli práve na prahu existencie. Tak akosi to bude. Ešte sme nezapustili korene. Vojna nás odplavila. Prv ostatných, starších, je vojna prerušením, môžu myslieť na to, čo bude polom. Ale nás zachvátila a nevieme, ako sa to skončí. Predbežne iba vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôsobom zosuroveli, hoci už ani z toho nie sme často smutní.
Paul spomína na chvíle, keď trieda dvadsiatich chlapcov sa išla prihlásiť na front.
Vojenský výcvik trval desať týždňov a pretvoril nás dôkladnejšie ako desať rokov školskej dochádzky. Učili nás, že vyleštený gombík je dôležitejší ako štyri zväzky Schopenhaera. Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknute a nakoniec ľahostajne sme zistili, že rozhodujúci je kartáč a nie duch, systém a nie myšlienka, dril a nie sloboda.
Triedu rozhádzali do viacerých jednotiek. Paul, Müller, Kammerich a Kropp zostali spolu, dostali sa do deviateho družstva a velil im nepríjemný chlapík - v civile poštár - Himmelstoss.
Štyri týždne som mal každú nedeľu stráž a prave toľko som mal službu na ubikácií; s plnou poľnou a so zbraňou som na holej mokrej oranii cvičil prískokom vpred a k zemi, až som bol iba hromada blata a zrútil som sa; o štyri hodiny som Hiimnelstossovi ukázal bezchybné vyčistená výstroj, samozrejme, s rukami rozodratými do krvi...
Chlapci sa odmietajú dať pokoríť. Paul v súboji predstiera náhodu a ťažkým bodákom poriadne udrie veliteľa, ktorý s ním bojuje s ľahkou drevenou palicou a náročky ho otĺka. Predstierajú nešikovnost a oblejú mu špinavou vodou naleštené čižmy. Všetci velitelia neboli takí, ale verejne nikto z veliteľov sa do sporu nechcel miešať. Jeden vojak dokonca zomrel na zápal pľúc, lebo ich Himmelstoss preháňal po kasárenskom dvore. Odplácali sa nenávisťou a tvrdosťou, hoci predtým takí neboli.
Znovu navštívia Franza, je s ním veľmi zle. Paul mu sľubuje, že mu bude v sanatóriu dobre.
Skláňam sa nad jeho tvár, ktorá leží v tieni. Ešte dýcha, tíško. Tvar má vlhkú, plače. Pekne som to zbabral svojimi táraninami!
„Ale, Franz," objímam ho okolo pliec a kladiem si tvár na jeho. „Chceš spať?"
Neodpovedá. Slzu sa mu rinú po lícach. Chcel by som ich zotrieť, ale mám špinavú vreckovku.
Nehovorí o matke a súrodencoch, nehovorí nič, už to má zrejme všetko za sebou - teraz je sám so svojim malým devätnásťročným životom a plače, lebo ho život opúšťa.
Franz skonal, Paul je ešte len na chodbe a už ho skladajú z postele. Pred barakom odovzdá Mullerovi čižmy. Sú mu akurát.
3. kapitola
Prišli nováčikovia - hladní, bezbranní. Kat sa ich ujme. Bude fazuľa so slaninou.
Katczinsky je nenahraditeľný, má šiesty zmysel. Takí sa nájdu všade, aj keď to vopred nie je na nich vidieť. V každej kompánii sú takí jeden alebo dvaja. Katczinsky je najmazanejší, akého len poznám. Povolaním je, myslím, obuvník, ale na tom nezáleží, vyzná sa v každom remesle, je dobré sa s ním kamarátiť.
Som presvedčený, že ak by ho vysadili v púšti, za hodinu by pozháňal na večeru datle, pečienku a víno.
Najedia sa dobre upečenej koňaciny, ktorú zohnal Kat. Filozofuje o vojne, Kropp rozvíja svoje teórie o vypovedaní vojny. Spomínajú na školu, na výcvik u Himmelstossa, ked museli celú hodiny nacvičovať prestupovanie z vlaku do vlaku.
Vojenčina sa zakladá iba na tom, že vždy jeden vládne nad druhým. Zlé je však, že každý má priveľa moci; poddôstojník môže tak preháňať obyčajného vojaka, poručík poddôstojníka, kapitán poručíka, až sa zbláznia.
Dozvedeli sa správu, ktorá ich rozrušila - Himmelstoss prišiel na front. Vedeli, v ktorej krčme vysedáva, počkali na neho a vyplatili ho za všetko, čo museli v prijímacom oddieli vytrpieť.
4. kapitola
Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce. Kat nie je pokojný, cíti vo vzduchu, že bude horúco. O nejaký čas sú uprostred pekla.
Pre nikoho neznamená zem toľko ako pre vojaka. Ked sa na ňu pritláča, dlho, silno, ked sa tvárou a údmi v smrteľnej úzkosti pred paľbou hlboko do nej zarýva, vtedy je jeho jediným priateľom, bratom, matkou, stená svoj strach a výkriky do jej mlčania a bezpečia, a zem ho prijíma a prepúšia do nových desať sekúnd behu a života, schmatne ho znova, a niekedy navždy.
Pri prvom zadunení granátov sa časť nášho bytia vrhá naspäť o tisícky rokov.
Prebúdza sa v nás inštinkt zvieraťa, vedie nás a ochraňuje. Nie je vedomý, je oveľa rýchlejší, oveľa istejší, oveľa neomylnejší ako vedomie.
Paľba neprestáva, je pekelný hluk, vojaci vidia trpieť zranené kone. Jeden uteká s rozpáraným bruchom.
Paul sa ukrýva v kráteri po granáte, lebo verí, že by to bola veľká náhoda, keby výbuch nastal dvakrát na tom istom mieste. Ukryje sa v hrobe a mŕtvy mu pomôže uniknúť črepinám. Našiel ho tam Kat a upozorňuje ho, aby si dal masku, pretože k nim preniká bojový plyn. Ponáhľa sa:
Tieto prvé minúty v maske rozhodujú o živote a smrti: prilieha dobre? Poznám strašné obrazy z lazaretu: otrávení, čo sa dlhé dni dusili a po kúskoch vypľúvali spálené pľúca.
Dýcham opatrne s ústami pritisnutými na filter. Teraz sa oblak plazí nad zemou a klesá do všetkých priehlbín. Ako mäkká medúza ukladá sa do nášho krátera a rozťahuje sa.
Je veľa ranených, medzi inými je i jeden z troch nováčikov, ktorých chlapci po príchode na front „školili":
Opatrne mu rozrežeme nohavice. Stená. „Ticho, ticho, bude lepšie".
Ak má priestrel brucha, nesmie nič piť. Nezvracal, a to je dobre. Obnažujeme mu' bok. Má z neho kašu z masa a úlomkov kostí. Zasiahlo mu to kĺb. Chlapec už nikdy nebude chodiť.
5. kapitola
Tí, čo útok prežili, oddychujú, zabíjajú vši, majú ich toľko, že ich nestíhajú rozpučiť prstami, ale hádžu ich rovno do ohňa. Chlapci si krátia chvíľu rozhovorom, čo by robili, keby vojna skončila a nastal mier. Majú veľkú novinu. Obávaný Himmelstoss bol preložený na front. Domnieval sa, že stretne svojich nováčikov rovnako krotkých, ako boli po príchode do zberného tábora. Tjaden na Himmelstossove zahriaknutie reaguje však veľmi drzo, tyká mu. Situácia sa zmenila. Chlapci nemajú jasno, čo môžu od budúcnosti a života očakávať. Často sa o tom rozprávajú. Za všetkých to vysloví Albert Kropp:
„Vojna nás pokazila pre všetko." Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyl svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.
Kat s Paulom dostali chuť na hus, neprekážal im spôsob, ako si husi v takmer vyľudnených dedinách získajú.
Uprostred leteckého náletu a delostreleckej paľby si pochutnávajú na husacinke. Zanesú porciu aj Tjadenovi a Kroppovi, ktorí sú za drzosť voči Himmelstossovi uväznení v provizórnom väzení. Večne hladný Tjaden sa ide zadusiť a dakuje: „To vám nikdy nezabudnem!"
6. kapitola
Povráva sa o ofenzíve, priviezli množstvo nových truhiel. Anglické delostrelectvo zosiluje paľbu.
Front je ako klietka, v ktorej sa nervózne čaká. Čo sa stane. Ležíme pod križujúcimi sa granátovými oblúkmi a žijeme v napätí neistoty. Nad nami sa vznáša náhoda. Pred blížiacou sa strelou sa môžem prikrčiť, ale to je všetko. Kam dopadne, nemôžem ani presne vedieť, ani usmerniť.
V okolí ubikácií vojska je toľko potkanov, že nemôžu ubrániť pred nimi chlieb. Nalákajú ich na chlieb a potom ich lopatkami surovo zabíjajú. Potkany sú také vyhladované, že sa opovážia napadnúť a zabiť psa.
V noci sa nedá spať. Paľba neustále trvá. Musia bez pohybu zotrvať v zákopoch, niektorí to nevydržia, povolia im nervy. Jeden z nováčikov dostane záchvat zúrivosti. Prestane sa ovládať a za každú cenu sa chce dostať na vzduch, ale starší mu v tom zabránia. Delostrelci prelomili prekážky a každú chvíľu môžu prísť útočníci.
Rozoznávame skrivene tváre, plytké prilby, sú to Francúzi. Dostavujú sa k zvýš kom drôtených prekážok a už majú citeľné straty. Guľomet vedľa nás ich zloží celý rad, potom sa zasekne a útočníci sa priblížia.
Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred skazou. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, tam sa rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch sa môžeme proti nej brániť; máme šialenú zlosť, už neležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.
Nemci ustupujú, opustili zákopv, ale straty protivníka sú tiež veľké.
Nejaký mladý Francúz zaostane, dobiehame ho, dvíha ruky, v jednej ešte drží revolver - človek nevie, či chce strieľať alebo sa vzdať - úder lopatkou mu rozpolí tvár.
Cestou sa snažia vybrať z nepriateľských zákopov konzervy, nemeckí vojaci sú horšie zásobovaní: Po ústupe zase začínajú byť ľuďmi. Jedlo je teraz to najpotrebnejšie, čo na tom, že jeden z ukoristených chlebov má koniec zašpinený od krvi - odreže sa.
Najesť sa dosýta je práve také dôležité ako dobrý úkryt; preto tak dychtime po dobrom jedle, môže nám to zachrániť život.
Nastalo nezvyčajné ticho, ktoré ožíva spomienky na mladosť. Krajina ich mladosti je už spálená:
Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní -myslím, že sme stratení.
Je krásne počasie, nebo je modré, bez oblakov. Na slnku sa veľmi rýchlo rozkladajú telá ranených, ktorých už ani nemajú kam dávať. Ukladajú ich v troch vrstvách do krátera.
Počas útoku sú v boji aj nováčikovia. Na jedného mazáka ich je päť až desať. Sú úplne nepripravení na boj a stavajú sa ľahkým terčom. Pri útoku Paul našiel Himmelstossa predstierať zranenie.
„Von!" opakujem.
Pritiahne kolená, tlačí sa k stene a cerí zuby.
Chytím ho za ruku a chcem ho postaviť. Zvrieskne. V tom mi povolia nervy. Držím ho za krk, trasiem ním ako vrecom, až mu hlava lieta sem a tam a kričím mu do tváre: „Vylezieš, ty lump? Ty pes, ty surovec, ty sa chceš ulievať?"
Poslúchne, až ked sa objaví vyšší dôstojník, dokonca začne robiť prískoky a predbehne ešte aj dôstojníka.
Bubnová paľba, palebná priehrada, palebná clona, míny, tanky, guľomety, ručné granáty - slová - slová, je v nich však hrôza sveta.
Vidíme žiť ľudí, čo nemajú hlavy. Vidíme bežať vojakov, ktorými odtrhlo obe nohy, potkýnajú sa na krvácajúcich kýplikoch k najbližšej jame. Akýsi slobodník sa plazí po rukách dva kilometre s rozdrúzganými kolenami, iný ide na obväzište. drží si brucho a popod ruky mu vyliezajú Črevá. Vidíme ľudí bez úst, bez spodnej čeľuste, bez tváre. Nachádzame jedného, čo dve hodiny stláča zubami tepnu na svojom ramene, aby nevykrvácal.
7. kapitola
Jednotku stiahnu do tyla, majú to, čo vojaka najviac blaží - dobré jedlo a pokoj. Po frontovom divadle ostal kdesi krásny plagát. Je na ňom nádherné dievča s dlhými nohami, dlho na ňu pozerajú a rozhovory sa točia len okolo nej. Dokonca sa rozhodnú dať sa odvšivaviť.
Blízko ubikácií sú civili - Francúzi. Chlapci zamávajú raz trom dievčatám a tie so smiechom odpovedajú. Zakričia im, že prídu za nimi v noci. Musia im priniesť jedlo a pribalia aj cigarety. Paul ma obavu z tejto návštevy, ale nakoniec je vdačný za nežnosť a za milé správanie počernej dievčiny.
Dostávam závrat, nie je tu nič, čoho by sa mohol človek zachytiť. Čižmy sme nechali pred dverami, namiesto nich sme dostali papuče, a teraz tu už nie je nič, čo by mi vrátilo vojenskú istotu a drzosť: nijaká puška, nijaký opasok, nijaká bľúza, nijaká čiapka. Nebránim sa, padám do neznáma, nech sa stane, čo sa stať má - lebo napriek všetkému mám trocha strach.
Paula zavolajú do kancelárie, dostal dovolenku - štrnásť dní a tri dni na cestu. Pozná každý dom, dokonca strom na ceste od stanice domov. Je taký rozrušený, že nevládze urobiť krok, aby vyšiel na schodište. Slzy mu tečú aj pred sestrou. Mama je chorá.
„Posaď sa ku mne", hovorí mama.
Hľadí na mňa. Ruky má v porovnaní s mojimi chorobne biele a vychudnuté. Prehodíme iba pár slov a som jej vdačný, že sa nič nespytuje. Čo by som aj povedal: Všetko, čo sa malo stať, sa predsa stalo. Dostal som sa z toho zdravý a sedím pri nej. A v kuchyni je moja sestra, varí večeru a spieva si.
„Môj milý chlapček", hovorí mama ticho..
Paul sa ide zahlásiť na veliteľstvo, za to, že včas nepozdravil vyššieho dôstojníka, musí sa poklusom vrátiť dvadsať metrov. V tyle sa nič nezmenilo, drezúra naďalej trvá bez ohľadu na to, či je vojna, alebo nie.
V civilnom svete je cudzincom, nenájde sa ani vo svojej izbe, neverí knihám, ktoré čítal, všetko je inak.
Odrazu stúpa vo mne hrozný pocit. Nenachádzam cestu naspäť, vydedili ma. Nech prosím, ako chcem a namáham sa, nič sa nepohne, sedím tu nevšimnutý a smutný ako odsúdenec a minulosť sa odo mňa odvracia.
V kasárňach sa stretne so spolužiakom Mittelstaedtom, ktorý je veliteľom ich triedneho učiteľa Kantorka.
Má ťažkú vojnu, jeho žiak mu neodpustí ani to najmenšie.
Mittelstaedt sa zastavuje pred ním: „Domobranec Kantorek, toto sú vyčístené gombíky? Tuším, sa to nikdy nenaučíte. Nedostatočne, Kantorek, nedostatočne."
Paul zažije ťažkú chvíľu, keď oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy. Zatají jej, že umrel vo veľkých bolestiach po amputácii nohy a krivo prisahá, že zomrel okamžite. Na druhý deň po rozlúčke s ťažko chorou matkou odchádza. Vracia sa do tábora, v ktorom boli po prihlásení sa na front. Sú tam teraz ruskí zajatci. Sú hladní, vyberajú odpadky, ale ani Nemci nemajú čo vyhadzovať.
Rozkaz urobil z týchto tichých postáv našich nepriateľov. Rozkaz by ich mohol zmeniť na našich priateľov.
Každý desiatnik je nováčikovi, každý stredoškolský profesor žiakovi väčším nepriateľom než oni nám. A predsa by sme opäť strieľali do nich a oni do nás, keby boli slobodní.
V tábore pred odchodom na front ho ešte navštívi otec. Matka je v nemocnici, má rakovinu, budú ju operovať.
9. kapitola
Vracia sa na front. Jeho divízia je nasadzovaná ako posila všade tam, kde je to nebezpečné. Mali veľké straty, ale Tjaden, Kropp a Kat ešte žijú. Idú na prieskum, pri ktorom sa dostane Paul do krátera. Padne na neho postrelený nepriateľsky vojak a Paul - preľaknutý - ho bodne bodákom. V jednom kráteri sú teraz dvaja, Paul dúfa, že Francúz je mŕtvy, ale on ešte žije. Chrčí a stone od bolesti. Paul už k nemu necíti nepriateľstvo, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť a dať mu najavo, že sa ho nemusí báť.
Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého môžem dobre vidieť, ktorého zomieranie je mojím dielom.
Každý jeho výdych zasahuje moje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž, ktorým ma bodá; čas a moje myšlienky.
Dal by som veľa za to, keby zostal nažive. Je ťažké ležať tu a musieť ho vidieť a počuť.
Z náprsnej tašky mŕtveho vypadne fotografia, Paul sa dozvie aj meno a povolanie svojej obete. Po uplynutí daších hodín prestane sa zaoberať mŕtvym a myslí na seba. Šťastne sa dusiace k svojím druhom.
10. kapitola
Strážia opustenú dedinu, je ostreľovaná, ale za pomoci Kata majú parádnu hostinu aj s hrou na klavíri.
Prežili tam štrnásť pokojných dní. Odchádzajú spolu s kolónou dedinčanov a spoliehajú sa, že Francúzi nebudú strieľať do svojich. Mýlia sa. Paul a Albert sú ranení do nohy, Albert blízko kolena. Podarí sa im ostať v transporte aj v nemocnici spolu. Albertovi amputujú nohu, veľmi zle to znáša.
Paul má každý deň pred očami utrpenie a nešťastie ľudí.
Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa oproti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. A tak ako ja to vidia všetci v mojich rokoch, tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme, predstúpime, pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna?
11. kapitola
Keď sa Paul vrátil na front bola zima, pomaly prichádza jar 1918. Rozkvitli stromy, sedliak Detering to nevydržal a opustil jednotku, viac ho nevideli. Müller zomrel.
Nemecké zbrane sú vydraté a nepresné, nové už neprichádzajú. Je čoraz menej vojakov a lekári pri odvode pomaly už aj z invalidného človeka urobia vojaka. Napriek tomu vojna stále trvá.
Kat je ranený, veľmi krváca, preto ho Paul veľmi dlho nesie na chrbte.
V krku mi vyschlo, pred očami sa mi robia červené a čierne kruhy, keď sa zaťatú a nemilosrdne plahočím ďalej a konečne, sa dostávam na stanovište sanitárov.
Nohy a ruky sa mi strašne trasú, namáhavo hľadám poľnú fľašu, aby som si dal hlt. Pery sa im chvejú. Usmievam sa. Kat je v bezpečí.
„To si si mohol ušetriť", hovorí sanitár. Pozerám naňho nechápavo.
Ukazuje na Kata. „Je mŕtvy."
12. kapitola
Je jeseň 1918. Paul je posledný študent zo siedmich chlapcov gymnaziálnej triedy. Má voľno, nahltal sa trocha plynu. Verí, že onedlho bude prímerie.
Keď sa vrátime teraz, budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí, vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme, sa už vedieť vpraviť do života!
Nebudú nám ani rozumieť - lebo staršia generácia, ktorá síce prežila tieto roky spolu s nami, mala už svoju existenciu a povolanie, a teraz sa vráti na staré miesta, kde zabudne na vojnu. Za nami rastie mladšia generácia, podobná nám, akí sme boli. Bude nám cudzia a odsunie nás do úzadia. Sme zbytoční sami sebe; budeme rásť, niektorí sa prispôsobia, druhí sa podvolia a mnohí budú bezradní.
Som veľmi pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nič nemôžu zobrať. Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu.
V románe sa zrazu mení postava rozprávača, posledných sedem riadkov dopíše niekto iný:
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bo! na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...
Forma
Román má rozprávača v 1. os. sg. (ich-forma, z nem. ich = ja), v posteľných siedmich riadkoch je rozprávač v 3. os. sg (er-forma, z nem. er = on). Autor správu o Paulovej smrti neodčlení od predchádzajúceho textu, nedozvieme sa to sprostredkovane z rozhovoru iných postáv z románu. Bez prechodu zmení osobu rozprávača a jeho postup je veľmi originálny a u čitateľa dosiahne veľmi silný citový dojem.
Som pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nemôžu nič zobrať.
Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu. V rukách a očiach mi prúdi život, Čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal, neviem. Ale pokiaľ je tu, bude si hľadať svoju cestu, nech si to moje Ja želá alebo nie.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...
Remarque dosahuje silný kontrast tým, že vypäté situácie, ked človeku ide o život a je dôležitý každý jeho krok, neprerozpráva v dramatickom rozprávaní (nevyužije vzrušený dialóg, zvolania, výkriky), ale postupuje tak, že pomocou krátkych viet alebo priraďovacieho zlučovacieho súvetia pokojne opisuje, čo postava robí:
Preniká k nám sivé svetlo. Vietor sa preháňa cintorínom. Vysuniem sa cez okraj kráteru. V špinavom svitaní zbadám pred sebou odtrhnutú nohu, čižma je nedotknutá, prezriem to všetko v momente celkom podrobne, teraz sa však na niekoľko metrov odo mňa niekto dvíha, pretieram si zorníky, od vzrušenia sa mi znova zahmlia; hľadím na neho - ten chlap nemá nasadenú masku.
Čakám ešte chvíľu - nezvalí sa. Pátravo sa obzerá okolo seba a urobí pár krokov. Vietor rozptýlil plyn, vzduch je čistý, chraptím a strhávam si aj masku a padám; vzduch mi prúdi do pľúc ako studená voda, zahmlieva sa mi pred očami, zaplavuje ma vlna únavy, padám do tmy.
Výbuchy utíchli. Obraciam sa ku kráteru a kývam na ostatných. Lezú von a strhávajú si masky. Dvíhame raneného, jeden mu drží ruku v dlahe. A tak sa s potkýnaním náhlime preč.
Údernosť, silu textu dosahuje tak, že často dáva sloveso na začiatok krátkej vety: preniká k nám svetlo; čakám ešte chvíľu; vysuniem sa cez okraj kráteru; pretieram si zorníky; strhávam si aj ja masku.
Hromadením krátkych viet (samostatných alebo v zlučovacom súvetí) dosahuje jeho text takú rytmickosť, že by sa dal skandovať:
Zem pred mam puká.
Pršia hrudy. Cítim náraz.
Expresionistický pôsobí umelecky opis, napr. atmosféry počas útoku:
Nad tým všetkým sa vznášajú svetlice, strieborné a červené lopty, rozprsknú sa a pršia dolu ako biele, zelené a červené hviezdy..
Svetlomety sliedia po Čiernej oblohe. Ich lúče sa kĺžu po nej ako obrovské kužele. Jeden kužel sa zastavil, iba trocha mihotá. Ihneď sa k nemu pripojí druhý, prekrížia sa a v ich svetle sa objaví čierna muška, čo sa pokúša uniknúť: letec. Je neistý, oslepený a blúdi.
Autor filozofujúcou úvahou často spomaľuje dej, väčšina úvah sa dotýka miesta mladých ľudí vo svete po vojne a počas vojny, porovnania pozícií staršej a mladšej generácie atď.
Možno to bola výsada našej mladosti - nevideli sme nijaké hranice a nerátali sme s koncom. Bolo v nás očakávanie krvi, čo nás zjednocovalo s behom našich dní.
Dnes by sme krajinou našej mladosti prechádzali ako turisti. Spálila nás skutočnosť, poznáme rozdiely ako kramári a nutnosti ako mäsiari. Nie sme viac bezstarostní - sme príšerne ľahostajní. Boli by sme tam, ale žili by sme?
Najkvalitnejšie úvahy v románe nemajú filozofický alebo poučujúci charakter, napríklad všetky znaky úvahy v umeleckom štýle (opakovacie figúry, zvolania, oslovenia, epitetá, metafory, vymenovávanie, synonymá, dlhé vety atď.) nájdeme v úvahe o zemi:
Zo zeme, zo vzduchu - najviac však zo zeme prúdia k nám ochranné sily. Pre nikoho neznamená zem toľko ako pre vojaka. Keď sa na ňu pritláča, dlho, silno, keď sa tvárou a údmi v smrteľnej úzkosti pred paľbou hlboko do nej zarýva, - vtedy je jeho jediným priateľom, bratom, matkou, stená svoj strach a výkriky do jej mlčania a bezpečia, a zem ho prijíma a prepúšťa do nových sekúnd behu a života, schmatne ho znova, a niekedy navždy.
Zem - zem - zem!
Zvlnená zem s dierami a priehlbinami, do ktorých sa možno vrhnúť a schúliť! Zem, ty si nám v boji hrôzy, vo fontánach ničenia, v smrteľnomzavíjaní výbuchov dávala nesmiernu silu opití získaného života! Divoká víchrica takmer roztrhaného bytia vlievalo sa v spätnom prúde od teta cez naše ruky a my sme sa zahrabávali, a v nemom úzkostlivom šťastí z prežitej minúty sme sa s ústami zahrýzali do teba!