Dielo o tragickej láske dvoch mladých ľudi na pozadí udalostí 1. svetovej vojny. Rozpad mravných ideálov a spoločenských princípov prináša vo vedomí mladých ľudi dezilúziu, pocit rozvratu a bezvýchodiskovosti, na ktorú by mohla byť liekom láska. Vojna prvýkrát zasahuje do života miliónov civilistov.
Dielo po prvý raz vo svetovej literatúre prináša pacifistický názor na vojnu.
Autor
Romaine Rolland (1866 – 1944), študoval históriu, pôsobil ako profesor dejín hudby na Sorbonne.
Nezúčastnil sa na 1. svetovej vojne, nesúhlasí s vojnou a zabíjaním, je pacifistom a zástancom riešenia sporov nenásilnou cetou, zastáva duchovnú nezávislosť, dobrovoľne emigruje do Švajčiarska, za čo si vyslúžil pomenovanie vlastizradcu.
Patrí do francúzskej realistickej literatúry, je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru z roku 1915.
Obohatil svetovú literatúru o žáner román – rieka (rozsiahly román s mnohými epizódami Ján Krištof), o malý (komorný) román, o sériu divadelných hier z francúzskych dejín.
Útvar
Malý (komorný) román, podľa niektorých literárnych teoretikov novela.
Kompozícia
Román má jednoduchú dejovú líniu s niekolkými odbočeniami (Petrova rodina, Luciina rodina). Nie je členený na samostatné kapitoly, ale skladá sa so siedmich graficky oddelených častí.
Dej sa odohráva v krátkom čase: od 30. 1. 1918 (streda večer) do Veľkého piatku 29. 3. 1918. Je rámcovaný obrazom smrti a utrpenia na začiatku (spoznajú sa v metre, kam v zmätku vbiehajú aj zranení ľudia, pretože bombardujú Paríž) aj na konci (tragická smrť dvojice pri bombardovaní Paríža).
Dejovú líniu spomaľujú autorove úvahy (napr. o svetských a náboženských dogmách, o obeti, krviprelievaní atď.)
Postavy
Peter Aubier, má osemnásť rokov, spolu so spolužiakmi dostal povolávací rozkaz, o pol roka má ísť na front.
Pochádza zo zámožnej meštianskej rodiny, otec je úradník. Má jedného brata Filipa, ktorý už narukoval. Jeho otec patrí k tým Francúzom, ktorí povinnosti voči štátu a vlasti kladú na prvé miesto v živote. Je poslušným štátnym zamestnancom, nikdy by sa nepostavil do opozície voči štátnej moci. Bol dobrým republikánom tak, ako jeho žena bola dobrou kresťankou. Neprekážalo jej, že kňazi celej Európy pripájajú svoje modlitby za víťazstvo národných armád, a teda za ničenie a zabíjanie ľudí v nepriateľských armádach.
Rodičia zbožňovali svoje deti, ale pokladali by si za česť, keby o ne prišli pri obrane vlasti. Napriek rodičovskej láske atmosféra v rodine je oficiálna, bez dôvernosti. Peter sa neopováži hovoriť o svojich pocitoch a pochybnostiach alebo strachu – v tejto rodine sa to nepatrí.
Peter má vrúcny vzťah k bratovi Filipovi. Bol pre neho autoritou, bol starší (mal dvadsať rokov), postavou robustnejší. Štúdiá musel po vypuknutí vojny prerušiť. Na front išiel ako nadšený vlastenec.
Dvakrát sa dostal na dovolenku, ale každý raz prichádzal triezvejší a bez vlasteneckého horlenia. Stratil ilúzie o vojne a svete a hanbil sa, že ich mal. Na Petrove otázky reagoval bez nadšenia a pri druhej dovolenke Peter sa prestal pýtať. Nerozumel, čo sa medzi ním a bratom zmenilo. Obidvaja bratia majú svoje trápenie, ale nenájdu už cestu k dôvernosti, ktorá bola medzi nimi pred vojnou. Pre Petra to bolo o to bolestnejšie, že bol mladší a nemal blízkeho príatela. Filip zbadal v meste svojho mladšieho brata s dievčaťom a bol by dal čokoľvek na svete, keby aspoň túto dvojicu uchránil pred sklamaním a nešťastím.
Peter v zmätku vojnových rokov čaká na lásku, cíti, že tade vedie cesta z dezilúzie a citovej samoty.
Do Lucie sa zaľúbi s úprimnosťou a prudkosťou svojho veku.
Lucia, pochádzala z Tourainska. Jej matka sa zaľúbila do učiteľa z gazdovského rodu, ale zámožná meštianska rodina ho nechcela prijať za zaťa. Po dosiahnutí plnoletosti sa Luciina matka napriek nevôli rodičov vydá a rodičia prerušia s ňou styky. Luciin otec ochorel a matka ťažko pracovala, aby vyživila muža a dcéru. Počas vojny pracuje vo fabrike na zbrane. Rodičia jej nikdy neodpustili, dcéra by si musela priznať chybu a požiadať o odpustenie.
Lucia bola citovo závislá na matke a nevie sa zmieriť s tým, že matka sa hlási o právo na svoj vlastný život – má priateľa, s ktorým čaká dieťa. Navyše ani nevie, či sa za otca svojho dieťaťa vydá… Lucia to pociťuje ako zradu.
Je velmi nežná, milujúca, zdá sa jej, že všetko a všetkých na svete ľúbi a všetci ľúbia ju.
Chce matke uľahčit starosť o jej výživu, je výtvarne nadaná, ale pre nedostatok financií nemôže študovať.
Zarába si odkresľovaním obrazov slávnych maliarov, obrázky predáva v malých pokútnych obchodíkoch.
Nemá rešpekt voči menám ani osobnostiam, obkreslí obraz takými farbičkami, aké má, nedodržuje farby na predlohe.
Dej a ukážky
Peter sa vezie v nabitom vozni parížskeho metra. Napriek tomu, že je mladý, jeho srdce je preplnené zúfalstvom. Nežije v šťastnej dobe, je vojna.
Ponoril sa do temnoty s rútiácim vlakom a zatvoril oči…
Keď ich opäť otvoril – niekoľko krokov od neho, oddelené dvoma cudzími telami, stálo dievča, ktoré práve pristúpilo do podzemnej železnice. Sprvu videl jej jemný profil pod tieňom klobúka, plavú kučeru na trocha pochudnutom líci, svetlo vrhnuté na ľúbeznej lícnej kosti, jemnú líniu nosa a zošpúlenej pery a pootvorené ústa, ktoré sa ešte chveli od náhlivej chôdze.
Nedívala sa na neho. Ba ešte ani nevedela, že je na svete. A jednako bola v ňom! Držal jej nemý a stúlený obraz v náručí a neodvažoval sa dýchať, aby ju dychom neodvanul…
Na nasledujúcej stanici nastane panika, do metra sa hrnú ľudia z námestí a ulíc Paríža, počuť výbuchy bômb, zranený, krvácajúci muž sa skotúľa po schodoch metra.
Vo vozni výkriky hrôzy: „Nemci bombardujú Paríž…!"
Vo všeobecnom vzrušení, ktoré zlialo tieto natlačené telá v jedinú masu, Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona.
Vôbec sa mu nevymanila. Na stisk jeho prstov odpovedali prsty vzrušene, trocha kŕčovite zovreté a potom zostali v jeho dlani, mäkké, horúce, nehybné.
Nepovedia si ani slova a o dve stanice dievčina vystúpila, Petrovi neskoro napadlo, aby išiel za ňou.
V Petrovom živote bolo všetko také ako pred pár dňami, nič sa nezmenilo a predsa pocit ničoty a zúfalstva zmizol. Dostal opäť chuť do života a hlavne radosť zo života. Spomína na dievča a takmer si nevie v spomienkach vybaviť črty jej tváre. Aj keby ju nikdy viac nestretol, Petrovi stačí pocit, že ona existuje.
Jedného dňa, keď prechádzal Seinským nábrežím, ju stretol. Bol na toto stretnutie taký nepripravený, že nestihol zareagovať, obaja sa od prekvapenia začervenali a dievčina zmizla v dave. Stretne ju ešte raz v Luxembursky záhrade.
Kráčal s pohľadom upretým na zem; a náhle sťaby oňho mäkko zavadil krídlami letiaci holub, mal pocit, že vôkol neho preletel úsmev. Obrátil sa a uzrel, že práve prešiel okolo nej. A priam v tej chvíli aj ona idúcky obrátila k nemu hlavu a s úsmevom na neho pozrela.
Jedia spolu Petrov olovrant, hovoria o Luciiných kresbách a sú šťastní:
Ked prišli domov, pozreli sa do zrkadla na neba, ako pozeráme na priateľa, s očami plnými lásky. A hovorili si: „Jeho pohľad, jej pohľad spočinul na tebe."
Majú to, čo nemali pred pár dňami – zajtrajšok. Stretávajú sa častejšie. Peter je zhrozený, že Luciina matka ako žena musí pracovať v továrni na zbrane, ktorými sa zabíja. Hovorí o svojich plánoch, Lucia nečaká od života vela:
– Chcela by som…(zaváhala). Chcela by som aspoň trochu šťastia…
(Boli teraz celkom blízko seba.)
Pokračovala:
– Je to azda priveľa, čo žiadam…? Často mi hovorili, že je to sebecké; a ja sama si niekedy hovorím: „Na čo má vlastne človek právo…? Keď tak vôkol seba vidím toľko biedy, toľko útrap, človek sa naozaj neodvažuje dožadovať niečoho… No moje srdce jednak sa dožaduje a volá: „Áno, mám právo, mám právo na trochu, na byľku šťastia…"
Ich vzťah sa prehlbuje a zalúbenosť je čoraz intenzívnejšia:
– Ó, moje drahé telo! Ó, moje srdce! Chcel by som držať vaše nôžky v dlaniach, na pery by ich pritisol, od samej lásky chcel by som vás celú zjesť.
Nepohla sa, no aj ona náhle hlasom priam takým vrúcnym a tichým ako Peter vzrušene riekla:
– Vy blázonko! Blázonko…! Mlčte..! Prosím vás pekne…
Nejaký starší pán pomaly prešiel okolo nich. Cítili, ako sa im telá rozplývajú nehou…
Olovrantovali každý deň pri fontáne, ale nastalo zlé počasie. Peter už ráno vyčkával pri elekričke Luciu a odprevádzal ju na jej pochôdzkach po meste. Hrozilo, že sa nebudú môcť tak často vídať. Raz sa Lucia Petra opýtala:
– Aj vy musíte ta ísť?
Hneď pochopil, čo myslí, lebo jeho duch uberal sa v chrámovej tíšine tou istou temnou stopou.
– Áno, – riekol. – Ale radšej nehovorme o tom.
– Len toto ešte: povedzle mi, kedy?
Odvetil jej:
– O pol roka.
Zhodnú sa na tom, že nebudú na Petrov odchod na vojnu myslieť.
Peter na jednej prechádzke zbadal, ako Lucia obdivuje vysoké šnurovacie topánky, myslí si, že sú určené pre bohatšie ako ona. Peter ich chce kúpiť, ale Lucia sa zdráha topánky prijať, hoci sú priatelia. Nakoniec urobia obchod, Peter si u nej objedná portrét. Nemá žiadnu fotografiu, ktorú by mohla odkresliť, a preto sa dohodnú, že Peter príde za Luciou domov (matka je doobeda v práci).
Peter prichádza na perifériu za predmestím Malakov. Lucia veľa rozpráva, aby prekryla rozpaky. Rozprávala mu o rodine, o histórii manželstva svojich rodičov, Peter je namrzený na zaťatosť a predsudky meštianskej rodiny, ktorá nepomohla ani vnučke, hoci žila so svojou matkou v biede.
V mysli Peter smutne zabočil k svojim rodičom a k sebe. Mlčal. Oblačné tably sa chveli ďalekou kanonádou a Peter, mysliac na tých, čo práve umierali, trpko riekol:
– A toto je tiež ich dielo.
Áno, zachrípnutý štekot kanónov kdesi v diaľke, svetová vojna, tá strašná katastrofa – vyprahnutosť srdca a neľudskosť toho márnomyseľného a obmedzeného meštiactva mala v tom veľkú časť zodpovednosti. A teraz (bolo to spravodlivé) odpútaná obluda sa už nezastaví, kým nezožerie aj samo toto meštiactvo.
Peter si myslí, že matka a dcéra sa musia mať veľmi rady, bývajú na samote, vedľa nich býva iba starý handrár so psom. Mali sa rady, ale čosi sa zmenilo:
– Nevedno, čo sa to deje už štyri roky. Všetci sa zmenili.
– Clicete povedať, že aj vaše matka alebo vy ste sa zmenili.
– Všetci, – opakovala Lucia.
– V čom?
– Nemožno to povedať. No cítiť, že všade, medzi známymi i v rodinách, vzájomné vzťahy už nie sú také ako kedysi. Nie ste si už istý ničím, ráno si poviete: „Čoho sa len dožijem do večera? Poznám to ešte?"
Žijete ako na plávajúcej doske, ktorá môže každú chvíľu stroskotať.
Rozprávali sa, kým sa nezotmelo, Peter vyšiel z domu a v okne uvidel tvár Lucie:
Vrátil sa k obloku a pritisol pery na sklo. Ich pery sa bozkali cez sklenú tabuľu. Potom Lucia cúvla do tmy izby a záclona spadla.
Boli takí zaujatí láskou, že nesledovali, čo sa deje vo svete alebo okolo nich. Počas náletu uprostred noci si Peter zapchával uši, odmietal myslieť na vojnu:
Vojna? Áno, viem, viem. Je tam? Nech počká…! A vojna čakala trpezlivo pri dverách. Vedela, že príde rad aj na ňu. On to tiež vedel, a preto sa nehanbil za svoje sebectvo. Vlna smrti ho čoskoro uchváti. Nemal k nej nijaké povinnosti vopred.
… A keď tá chvíľa príde? – Možno, že nepríde! Zázrak…? – Prečo nie…?
Ešte menej na vojnu myslela Lucia. Filip prišiel na dovolenku, Peter už nevisel na každom jeho slove, vyzeral úplne inak, raz ho zazrel s Luciou na ulici a porozumie všetkým zmenám. Nechce Petrovi pripomínať, že o chvíľu sa jeho šťastie skončí, no pri rozlúčke sa nezdrží a vyjadrí lútosť, že na fronte o chvíľu budú potrebovať aj jeho. Peter odpovie, že až tam bude, nebude zabíjať.
Luciina matka raz do týždňa spávala u svojej priateľky, Peter a Lucia mali voľný večer. Keď sa vracali z mesta, neďaleko nich vybuchla bomba, Lucia pocíti strach zo smrti.
– Lucia, však ma nenecháš odísť z tohto života, prv než…?
– Ó, Bože! – riekla Lucia, stískajúc mu ruku. – Pomyslenie na to by bolo horšie ako smrť!
– Ty moja láska! – riekli si obaja.
– Znovu sa zastavili.
– Kedy budem tvojim? – spýtal sa Peter.
(Nebol by sa opovážil spýtať: „Kedu budeš mojou?")
Lucia si to všimla a dojalo ju to.
– Drahý môj, – odvetila mu..:– Čoskoro! Nesúr! Netúžiš po tom väčšmi ako ja…! Zostaňme ešte nejaký čas takto… je to krásne…! Ešte tento mesiac, už do konca…!
– Do Veľkej noci? – spýtal sa.
(Veľká noc bola tohto roku posledného marca.)
– Áno, do Vzkriesenia.
Blížila sa Kvetná nedeľa, Nemci zosilňovali tlak na Paríž. Peter a Lucia si vyjdú do lesa. Lucia sa s plačom zdôverí, že jej matka čaká diéta. Myslia spoločne na niečo, čo nahlas nevyslovia: „Ešte šťastie, že čoskoro umrieme…! Najhroznejšie by bolo stať sa takými, ako sú tí ľudia, ktorí sú pyšní, že sú ľuďmi, že ničia, prznia…"
Peter sa stretne so svojimi priateľmi. Jaeques, židovský chlapec náruživej povahy, bol najzanietenejší za vojnu; Antoine, pohodlný meštiansky chlapec, pôjde s prúdom, nechce sa mu byt iným; Bernard, z bohatej republikánskej rodiny, bol ultrarevolučný, nenávidel vojnu. Claude, štipendista, je zahľadený do seba a iní ho nezaujímajú.
Na Zelený Štvrtok pršalo, boli každú chvíľu spolu. Ak nemali kam ísť, sedeli na múriku pri sebe i v daždi.
Cítia k sebe lásku, ktorá ich svojou silou prekvapuje, nevedia vypovedať jeden druhému, prečo sa milujú. Ešte dva dni a je Veľkonočná nedeľa – deň, keď si budú patriť. Dohodnú sa, že na Veľký piatok zájdu do Chrámu sv. Gerváza, aby si vypočuli krásnu hudbu.
Keď vstupovali do chrámu, Lucia zbadala malé rusovlasé dievčatko, ktoré vyzeralo ako anjelik. Upozornila Petra na milú tvár, dievčatko sa k nej obrátilo, ale jeho pohlad smreroval nad hlavu Lucie. Videla tam niečo prekvapujúce, pretože: … dieťa, zakrývajúc si tvár rukami, zmizlo.
Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým Priateľom v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčasne tíško šeptali:
– Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.
Lucia zrazu opát zbadala rusovlasé dievčatko. Zdalo sa jej, že tú tvár už videla minulej noci vo sne.
Stisk prstov im pripomenul, že sa vznášajú vedno.
– V tej chvíli Lucia, celkom užasnutá, uzrela v červenom a zlatistom chrámovom obloku kaplnky usmievajúcu sa tvár onoho rusovlasého dievčatka z chrámových schodov.
A v tej istej chvíli rušil sa mohutný pilier, o ktorý sa opierali, a cely kostol sa otriasol v základoch.
Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do tona, sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení.
A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.
Forma
R. Rolland využíva formálne postupy realistickej literatúry aj pri spracovaní nanajvýš modernej témy – 1. svetovej vojny.
Veľmi silná je funkcia rozprávača (v 3. os. sg.), ktorý je všadeprítomný, vševysvetlujúci, čo súčasnému čitateľovi v niektorých častiach románu môže prekážať. Rozprávač za postavy uvažuje o vojne, o láske atď.
Uvahových častí je oveľa viac ako v bežnom realistickom románe. Niektoré úvahy majú brilantnú formu, nehľadiac na hlboký a humanistický zmysel. V ukážke úvahy zo str. 17 nájdeme sériu otázok, ktoré text zneistievajú, a teda zosubjektivizujú; umelecké prostriedky (epiteton – obludná reťaz; prirovnanie – dorážajúcich na seba sťa tupé barany; metaforu – život žije z jeho smrti; personifikáciu – každé ohnivko saje životnú šťavu; opakovacie umelecké prostriedky – opakovanie slova načo na začiatku vety = anafora; pestrú modalitu vety – veľa otázok a zvolaní).
Nič nie je trpieť, nič nie je umierať, ak vidíte zmysel toho všetkého. Obeť je slastná, ak chápete, prečo ste obetovaní. Lež akože môže dorastajúci mladík chápať svet a jeho rozbroje? Čo ho môže, ak je úprimný a zdravý, zaujímať tej hroznej masakry národov, dorážajúcich na seba sťa tupé barany nad priepasťou, do ktorej sa napokon všetci zrútia? Veď cesta bola dosť široká pre všetkých! Prečo teda tá besná túžba zničiť seba samého? Načo tie pyšné vlasti, tie lúpežné štáty, tie národy vychované vraždiť ako z nejakej povinnosti? A načo to krviprelievanie všade medzi ľuďmi? Ten svet, v ktorom zožiera druh druha? Prečo život vyzerá ako nekonečná reťaz, obludná a príšerná, ktorej každé ohnivko besne sa zatína do susedovej šije, živí sa z jeho tela, saje životnú šťavu z jeho bolesti a žije z jeho smrti? Načo ten boj a načo tá bolesť? Načo smrť? Načo život? Načo? Prečo…?
Ozvláštnením realistickej metódy je aj motív rusovlasého dievčatka, ktoré vidí nad hlavami zaľúbencov smrť prv, než skutočne príde. Istá dávka fatality, dopredu tušeného zlého konca, sprevádza lásku mladých ľudí od začiatku.
Nejedného čitateľa prekvapí, že v diele je málo klasických dialógov, prevažujú pasáže s rozprávaním, opisom a úvahou.
Modalita vety hlavne v dialógoch je pestrá (veľa opytovacích a zvolacích viet), vety sú často nedopovedané:
– Vy lakotník…! A čo ešte?
– Len sa hanbím, viete… nie je zabalená.
– Sem s ňou, sem s ňou…! Veď je vojna!
– Pozrite sa na mňa…! Na Čo sa to tam dívate?