Jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry. Do dnešných čias pre svoju originalitu nenachádza porovnanie hlavne v obsahu. Autor do najmenších detailov zachytí prostredie, postavy, hroziaci proces, ale všetky detaily pospája do absurdných spojení, realita je obrátená hore nohami ako v najťaživejšom sne. Jeho hrdina sa prepletá pomedzi množstvo rudí absolútne osamotený, v úzkosti zo straty slobody a zo smrti. Nie je vinný, ale vnútorne si priznáva vinu za čosi, čo možno ani v podvedomí nemožno postrehnúť, pretože prijíma obvinenie a následne sa mu bráni. Prináša víziu spoločnosti, v ktorej je možný proces voči nevinnému a nikto neprotestuje, slepo sa podriaďuje pofidérnej organizácii či inštitúcii.
Všetky zložky inštitúcie sú neosobné, odľúdštené, neprehľadné, berú človeka ako vec, mašinéria sa zamestnáva iba sama sebou. Celý obsah diela zastiera hmlovina metafory, symbolu. Izby, miestnosti sú plné špiny (dom, v ktorom sa koná vyšetrovanie, maliarova izba) ľudia, s ktorými sa stretneme sú často chorí (advokát), mrzáci (hrbaté dievčatko, zrastené prsty Leni), sú trestaní alebo bití (korbáčovaní úradníci, ktorí ho prišli zatknúť), alebo si ich niekto silnejší podriaďuje (stolár Lanz, jeho pekná žena, obchodník Block). Do Špinavého, zdeformovaného, absurdného sveta autor nemohol zasadiť tradičný románový motív.
Mnoho teoretikov interpretuje Kafkov Proces na základe jeho detstva a mladosti prežitého s despotickým otcom a miernou matkou. Sám autor sa z podobných pocitov, ako má jeho hlavná postava, vyspovedá v Liste otcovi, ktorý adresoval vlastnému otcovi až po jeho smrti.
Dielo Proces je mnohovrstvové, nedá sa objektívne interpretovať, každý človek nájde v ňom dávnu nepríjemnú spomienku z detstva, možno mu niečo pripomenie: nepríjemný sen, človeka, ktorého sa bál, námestníka, ktorý mu tajne vchádza do pracovne a prezerá spisy, ženu, ktorá sa ho snaží vlastniť a usmerňovať, chaoticky svet schodov, dverí, ktoré aj tak človeka nikam neprivedú, svet, v ktorom si nevie nájsť miesto, despotické režimy, ktoré raz budú alebo už ovládali človeka, a Zákon, ktorý je tu len preto, aby tu bol, nie je pre človeka, nikdy k nemu neprenikne, aby ho dokonale chránil.
Autor
Franz Kafka (1883--1924), Nemec narodený v Prahe, študoval právo, pracoval ako koncipient v poisťovni. Jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov, ktorý ovplyvnil literatúru dvadsiateho storočia. Prvý z autorov na prelome storočí odkryl v próze pocity úzkosti, osamotenia a absurdity. Spoločné prvky nachádzame u významných filozofov -- predchodcov existencializmu (Kierkegaard), u mnohých spisovateľov až do dnešných čias (stratená generácia -- Faulkner, Hemingway, existencialisti -- Camus, Sartre). Literárny teoretik J. Paštéka nazýva jeho umeleckú metódu alegorickým realizmom. Realitu zamotáva do inotajov, premieňa ju na metaforu a symbol, ale vyjadruje sa precízne, veľa priestoru dáva presnému opisu aj tých najabsurdnejších objektov a udalostí.
Jeho jazyk plynie pokojne, hovorí všednými slovami, bez citového zafarbenia, pripomína jazyk administratívneho štýlu, vyjadruje sa prísne vecne a neutrálne.
Kompozícia
Nedokončený román, skladá sa z desiatich kapitol, ôsma kapitola je nedokončená, posledná kapitola má iba niekoľko strán. Kapitoly sú označené číslom a heslovite približujú obsah, napr. Deviata kapitola, v dóme.
Dejová línia je slabá, bez epizód, ktoré by nemali súvis s procesom. Spojovacím prvkom v diele je hlavná postava Jozef. K. Cez jeho pozorovania, myšlienky, stretnutia, sa oboznamujeme s realitou.
Dej je rámcovaný dňom tridsiatych narodenín, keď ho obvinil (na začiatku prvej kapitoly) a predvečerom tridsiatych prvých narodenín, keď po neho prídu. (V predvečer K.--ových jedenatridsiatych narodenín -- boh to večer okolo deviatej, do jeho bytu prišli dvaja páni.)
Postava
Jozef K. -- mladý, slobodný prokurista v banke. Žije sám v meste. Má strýka statkára na vidieku a sesternicu Emu, s ktorou sa po obvinení nemá čas stretávať.
Býva u pani Grubachovej v podnájme býva tam i slečna Bürstnerová, ktorej izbu súdni zriadenci pri zatknutí použijú.
V práci si ho cenia, dostane z času na čas pozvanie stolovať so šéfom. Zdržiava sa dlho v práci, zavše aj do desiatej, potom sa prechádza sám alebo s kolegmi úradníkmi, chodí do pivárne, kde je do jedenástej. Udržiava styky so slečnou Elzou, raz v týždni za ňou prichádza cez deň, lebo Elza večer pracuje ako čašníčka vo vinárni a cez deň prijíma návštevy v posteli.
Po obžalobe sa síce bráni, ale prijíma obžalobu, akoby tá čudesná inštitúcia mala právo obžalobu vzniesť. Najprv sa snaží vzdorovať sám, pretože okolo neho niet človeka, s ktorým by žil alebo ktorý by mu pomáhal. Neskôr ho strýko ho zoznámi s advokátom, ale to nevedie k ničomu. Je vlastne veľmi aktívny, navštevuje zriadencov, prezerá si miestnosti, hľadá kontakty s osobami, ktoré by potajomky mohli ovplyvniť sudcov, ale točí sa v kruhu bez východiska, lebo existencii obžaloby uveril, hoci je presvedčený o svojej nevine.
Nikomu neublížil, nič neukradol, len žil taký, akým bol. Kňaz mu jasne formuluje možnosť voľby, ktorú nevyužil: „Súd od teba nič nechce. Príjme ťa, ak prídeš, a prepustí ťa, ak odídeš." Prečo teda Jozef K. chce byť súdený?
Páčia sa mu ženy, hneď reaguje na peknú ženu stolára Lanza, u ktorého bolo prvé vypočúvanie. Má pomer s Leni -- trochu despotickou opatrovníčkou advokáta, tá mu zavše ráno telefonuje, komentuje, čo má robiť, ale je rovnako „milá" i k dalšiemu klientovi advokáta.
Správaním je reprezentantom svojej spoločenskej vrsty, je uhladený, slušný, kultivovane sa vyjadruje. Používa dlhé súvetia, v ktorých všetko vysvetľuje v súvislostiach.
Vybavovanie a kontakty s ľudmi, ktorí súvisia s procesom, ho oberajú o čas. V úzkosti a strachu zanedbáva pracovné povinnosti, v pracovnom čase odbieha z kancelárie, nechá celé hodiny čakať klientov na chodbe a aj tak ich spisy nevybaví. Námestník si ho začína zlomyseľné viac všímať.
Má plnú hlavu procesu, s postupujúcim časom sa čoraz viac zamotáva do neprehľadných štruktúr súdu, znásobuje to jeho úzkosť a osamotenie, narazí na neznámych ľudí, (napr. klienta -- obchodníka), ktorí už o procese proti nemu vedia. Malé dievčatká, ktoré stretne na chodbe jedného domu -- patria k súdu. Stretne sa s maliarom, ale to je súdny maliar, stretne sa -- on si myslí, že náhodou -- s duchovným, ale je to väzenský kňaz...
Zmieta sa ako v sieti, a hoci je v diele veľa schodov, brán dverí a niektoré izby majú aj po dva vchody, on sa nedostane k dverám Zákona. Naopak, dverami jeho bytu vojdú kati.
Dej a ukážky
Prvá kapitola: zatknutie, rozhovor s vani Grubachovou, potom slečna Bürstnerová
V jedno ráno Jozefovi K. domáca pani Grubachová nepriniesla raňajky. Namiesto nej vstúpi do izby úplne neznámy muž, nedovolí mu vyjsť ani zavolať domácu. Oznámi mu:
„Nesmiete odísť, veď ste zatknutý." „Tak to vyzerá", povedal K., „A prečo?" opýtal sa potom. „Nie sme tu na to, aby sme vám to povedali. Choďte do svojej izby a čakajte. Konanie sa začalo a všetko sa dozviete v pravý čas."
Strážcovia sa správajú suverénne, prezerajú si jeho bielizeň, peknú košeľu a niečo si vezmú do úschovy. Kto boli vlastne títo ľudia?
Akému úradu prináležali? K. žije predsa v právne sporiadanom štáte, všade je pokoj, všetky zákony sa uznávajú, kto sa leda opovážil prepadnúť ho v byte?
Jozef K. si spočiatku myslí, že ide o pokus o vtip a rozhodne sa spoluúčinkovať, aby nepôsobil trápne, že nerozumie žartu. Nechcú ani len vidieť jeho dokumenty, a keď to neprestáva, žiada sa k ich nadriadenému. Po čase ho prijme dozorca v susednej izbe, ktorá patrila inej podnájomníčke.
„Jozef K.?" spýtal sa dozorca, možno len preto, aby upútal na seba K.--ov roztržitý pohľad. K. prikývol.
„Ste udalosťami dnešného dňa asi veľmi prekvapený?" opýtal sa dozorca a posunul pritom obidvoma rukami tých niekoľko málo predmetov, ktoré boli na nočnom stolíku, sviečku so zápalkami, akúsi knihu a ihelník, akoby to boli predmety potrebné pre pojednávanie. „Pravdaže," povedal K. a prenikol ho príjemná pocit, že konečne stojí zoči--voči rozumnému človeku a že sa s ním bude môcť pozhovárať o svojej veci. „Pravdaže som prekvapený, ale nie som nijako zvlášť prekvapený." „Nijako zvlášť prekvapený?" opýtal sa dozorca, postavil sviečku doprostred stolíka a zoskupil ostatné veci okolo nej. „Možno ste mi zle rozumeli," ponáhľal sa poznamenať K. „Myslím --" tu sít K. zháčil a obzrel sa po nejakej stoličke. „Môžem si vari sadnúť?" opýtal sa. „Nebýva to zvykom," odvetil dozorca.
Jozef K. sa spytuje, ktorý úrad ich vyslal, kto ho obžaloval. Dostane odpoveď, aby bol zdržanlivejší v reči.
Oznámia mu, že napriek tomu, že je zatknutý, môže odísť do banky. Jozef K. nechápe, prečo bolo treba oznámiť zatknutie, ak môže chodiť do práce a vôbec nemusí zmeniť spôsob života. Odpoveď znie:
„Bola to moja povinnosť."
Jozef, K. sa snaží ospravedlniť svojej domácej za to, čoho bola svedkom, ale ona jeho zatknutie chápe úplne inak ako bežné zatknutia, vidí v tom istú učenosť. Ospravedlní sa aj slečne Bürstnerovej, že dozorca použil jej izbu na vypočúvanie. Chce sa s ňou poradiť o svojej kauze, ale ona sa cíti unavená. Nechce o tom veľa vedieť. Skončilo to zopár vášnivými bozkami na chodbe. Spokojne zaspal.
Druhá kapitola: prvé vyšetrovanie
Jozefovi K. oznámia telefonicky, že sa uskutoční malé vyšetrovanie a že od toho času vyšetrovania budú pravidelné. V nedeľu sa na vyšetrovanie vyberie, musí odriecť pozvanie na námestníkovú plachetnicu. Jozef K, vošiel do určeného domu.
K. sa obrátil ku schodom, aby sa dostal do vyšetrovacej miestnosti, potom však zase zastal, lebo okrem týchto schodov uvidel vo dvore ešte tri rozličné schodištia a okrem toho sa zdalo, že malý priechod na konci dvora vedie ešte do dvora ďalšieho.
K. mal dojem, že prišiel na nejakú schôdzku. Stisk najrozmanitejších ľudí -- o vstupujúceho sa nik nezaujímal -- zapĺňal izbu strednej veľkosti s dvoma oblokmi lemovanú tesne pod povalou akousi galériou, ktorá bola takisto plne obsadená a kde ľudia mohli stáť, len ak sa prihrbili, a narážali hlavami a chrbtami o povalu. K., ktorého tam veľmi dusilo, zase vyšiel a povedal mladej žene, ktorá mu, pravdepodobne, zle rozumela: „Spytoval som sa na istého stolára, istého Lanza." „Hej," povedala žena... „prosím, vojdite."
Vyšetrujúci sudca ho vyhreší, že sa oneskoril o hodinu a päť minút. Spytuje sa ho, či je maliar izieb, nepozná ani jeho povolanie. Jozef K. plamenné reční, kritizuje organizáciu, ktorej zriadenci ukradnú obeti bielizeň. Je prerušený škrekom a ruchom, v jednom kúte pri dverách akýsi chlap oblápal ženu stolára Lanza, ktorú Jozef K. stretol pri príchode. Vvšetrujúci sudca poznamená, že jeho reč nebola v jeho prospech.
Tretia kapitola: v prázdnej zasadacej sále, študent, kancelárie
Ďalšie predvolanie neprichádza a Jozef K. si ide obzrieť miestnosť, kde bolo vypočúvanie. Nájde tam obyčajný byt, ktorý len na tú príležitosť vyprázdnili, lebo majiteľ bytu je súdny zriadenec. Žena stolára Lanza mu povie, že pozná vyšetrovacieho sudcu, dokonca s ním má také vrelé styky, že po študentovi jej poslal jemné hodvábne pančuchy. Jozef. K. veľmi neverí, že by mu mohla v jeho veci pomôcť. Vstúpil študent, voči ktorému na rozkaz vyšetrovacieho sudcu musí byť velmi milá. Jozefa K. žena vábi, chce ju vytrhnúť z rúk študenta, ale ona tvrdí, že by to bola jej skaza. Študent ženu odnáša na rukách. Jej muž o tom vie, najradšej by ho skántril, ale musí poslušne sledovať, čo sa deje s jeho ženou. Zriadenec ho prevedie po kanceláriách, Jozef K. má závrat.
Štvrtá kapitola: priateľku slečny Bürstnerovej
K slečne Bürstnerovej sa prisťahuje priaťelka slečna Montagová, dlhý čas chodí sem a tam, prenáša si veci a dráždi tým napäté nervy Jozefa K. Z poverenia svojej priateľky ho požiada o rozhovor a veľmi komplikovane a obšírne mu oznámi, že jej priateľka sa s ním nechce rozprávať. Hovorí neosobne, odťažito a hlavne veľa o ničom:
„Slečna Bürstnercroá mi asi nechce poskytnú! možnost osobného rozhovoru, o ktorý som ju prosil." „Tak je," povedala slečna Montagová, „alebo správnejšie, vôbec to tak nie je, vyjadrujete sa nezvyčajne príkro. Rozhovory sa obyčajne ani nepovoľujú, am nezakazujú. Ale môže sa stať, že nejaký rozhovor nepokladáme za potrebný, a tak je to aj v tomto prípade. Teraz, po vašej poznámke, môžem vravieť otvorene. Poprosili ste moju priateľku písomne či ústne o rozhovor. Ale moja priateľka vie, aspoň to predpokladám, čoho sa má tento rozhovor týkať, a je preto z dôvodov, ktoré nepoznali, presvedčená, že by nikomu neprospelo, ak by sa rozhovor ozaj uskutočnil."
(Jej preslov je takmer na celú stranu.)
Piata kapitola: bitka
Niektorí zriadenci súdu (Franz a Willem) pracujú v banke, kde je zamestnaný Jozef. K. Raz po pracovnej dobe ich objaví v expedícii. Čakajú na bitku, pretože ukradli Jozefovi K. bielizeň a on ich pri vypočávaní vyzradil. Trestajúci dráb sa príliš nezamýšľa nad tým, čo robí:
„Zamestnávajú ma, aby som bil, nuž bijem."
Šiesta kapitola: strýko
Sesternica Hrna napísala svojmu otcovi o problémoch, ktoré má Jozef. K. Strýko mu chce pomôcť, navrhuje mu dovolenku na svojom statku, privedie ho do bytu známeho advokáta, aby sa na proces mohol kvalifikovane pripraviť. Advokát je chorý, leží v posteli, opatruje ho krásna Leni. Nemôže vydržat dusivú atmosféru v izbe so starcami, a preto sa dá vylákať hlukom, ktorý naschvál spôsobí Leni. Získal ďalšiu „pomocníčku" v príprave na proces, ktorá mu vlastne nepomôže. Leni je k nemu hned veľmi dôverná, žiada informácie o čašníčke Elze, za ktorou Jozef K. chodieval:
„Má nejakú telesnú chybu?'" „Telesnú chybu?" opýtal sa K. „Hej", povedala Leni. „Ak nemá iných predností, nestrácam odvahu, pozrite." Roztiahla stredný prst a prostredník na svojej pravej ruke, medzi ktorými siahala spojovacia kožka temer až po najvyššie články krátkych prstov. K. hneď potme nespozoroval, čo mu chce ukázať', preto mu tam zaviedla ruku, aby to nahmatal. „Aká to hra prírody," povedal K. a keď si pozrel celú ruku, dodal. „Aká pekná paprčka."
Strýko mu vyčíta, že zaliezol kdesi s ádvokátovou milenkou a nestará sa o svoje záležitosti.
Siedma kapitola: advokát, továrnik, maliar
Myšlienka na proces Jozefa K. neopúšťa ani na chvíľu, nechce sa spoliehať na advokáta, ktorý nedostatočne obieha súdnych pracovníkov, chce si vypracovať obhajobu, v ktorej by bol i jeho životopis, chce podrobne zdôvodniť každý svoj čin. Advokát ľutuje, že si Jozef K. podrobne neprezrel izbu advokátov, keď bol na vyšetrovaní. Pracujú v nedôstojných podmienkach na pôjde, vidno, že súd by najradšej obhajobu vylúčil.
Obhajcovia nesmú byť zvyčajne prítomní pri vypočúvaniach, preto sa musia obžalovaného po výsluchoch, a to podľa možnosti pri dverách vyšetrovacej miestnosti, povypytovať o výsluchu a povyberať z týchto často už zahmlených správ to, čo je pre obhajobu vhodné.
Po nekonečných advokátovych rečiach a zdôvodneniach Jozef K. dospel k názoru, že vec musí prevziať, do svojich rúk. Na podaní pracuje aj v banke, ale obáva sa pozornosti námestníka. Navštívi ho klient -- továrnik, ktorého dobre poznal. Továrnik vie, že prokurista má proces. Dopočul sa o tom od ľudi zo súdu. Dá mu tip. Istý maliar Titorelli, takmer žobrák, má styky so súdom a mohol by mu možno pomôcť.
Jozef K. nevybaví stránky, ktoré na neho čakajú hodiny, a ide za ním. Malé hrbaté dievčatko mu ukáže byt maliara. Ona í jej malé priateľky tiež patria k súdu. Maliar sľubuje, že ho zákulisnými krokmi z toho dostane. Pozná sudcov, jeho otec bol súdnym maliarom. Toto postavenie sa dedí. Aj teraz chodieva k nemu sudca, aby ho portrétoval. V izbe, ktorá je zároveň aj ateliérom, sú dvoje dvere, ale pred jednými je posteľ. Sudca sa každý raz musí vyštverať na posteľ, ked chce vstúpiť do miestnosti.
Maliar si pritiahol stoličku bližšie k posteli a pokračoval stíšeným hlasom: „Predovšetkým som sa vás zabudol opýtať, aký druh oslobodenia si želáte. Sú tri možnosti, a to ozajstné oslobodenie, zdanlivé oslobodenie a prieťah."
Maliar podrobne a dlho vysvetľuje všetky druhy oslobodení.
A konečne sa naklonil ponad posteľ a otvoril dvere. „Len sa neostýchajte vystúpiť na posteľ," povedal maliar, „robieva to každý, kto sem vojde." K. by nebol mal nijaké ohľady, ani keby nebolo tejto výzvy, jednou nohou stúpil dokonca už aj na perinu, potom vyzrel otvorenými dverami a stiahol zase nohu. „Čo je tu?" opýtal sa maliara. „Čomu sa čudujete?" opýtal sa maliar, taktiež sa čudujúc. „Sú to súdne kancelárie. Nevedeli ste, že tu sú súdne kancelárie? Veď súdne kancelárie bývajú na každom pôjde, prečo by neboli práve tu? Aj môj ateliér patrí k súdnym kanceláriám, súd mi ho dal k dispozícii." K. sa nezľakol ani tak toho, že aj tu našiel súdne kancelárie, zľakol sa hlavne kvôli sebe samému toho, že toho vie tak málo o pomeroch na súde.
Ôsma kapitola: obchodník Block, výpoveď advokátovi (neukončená kapitola)
Jozef K. sa rozhodne dať výpoveď advokátovi. Zvoní u neho, Leni mu dlho neotvára. Je tam ešte jeden muž, obchodník Block. Jozef K. sa ho hned pýta, či nie je Leniným milencom. Muž dáva zápornú odpoved. Leni veľmi šikovne odpovie na túto otázku -- je spokojný aj jeden, aj druhý. Obchodník má tiež proces a adokát ho zastupuje už päť rokov. Ani advokátove podania nič neriešia a neurýchľujú. Obchodník tam už aj nocúva, na čo Jozef K. žiarli.
Advokát ho prijme, leží na posteli, nohy má odokryté, trasie sa od zimy. Má originálne názory:
„... často je lepšie byť v putách než na slobode..."
Jozef K. mu oznámi, že mu odníma právo zastupovať ho. Advokát si predvolá obchodníka. Leni zakričí ako dozorca; „Block! K advokátovi!" Napriek tomu sa advokát na obchodníka oborí, že prichádza nevhod. Úmyselne ho pokoruje a obchodník sa mu napriek protestom Jozefa K. poriaďuje.
To už nebol klient, to bol advokátov pes. Ak by mu bol advokát rozkázal, aby zaliezal pod posteľ ako do nejakej psej búdy a odtiaľ štekal, bol by to uveličený urobil.
Obchodník kľačí pri advokátov ej posteli a pohráva sa s kožušinou:
„Block," povedala Leni varovným tónom a nadvihla ho trochu za golier kabáta. „Nechaj teraz kožušinu na pokoji a počúvaj advokáta."
Deviata kapitola: v dóme
Jozefa K. v banke poveria, aby ukázal pracovnému partnerovi z Talianska dóm. Nerád takto odchádzal z práce. Obával sa, že námestník počas jeho neprítomnosti prezerá jeho spisy a za neho vybavuje starých klientov. Ani Leni sa to nepozdávalo, že ho využívajú na také služby, telefonovala mu do práce.
V dóme sa Talian však neobjavil ani po chvíli. Chrám je prázdny a napriek tomu na kazateľnici horí lampa, ako keby mala byť kázeň. Bolo jedenásť hodín predpoludním a bol všedný deň. Po čase sa zjavil duchovný a zvolal: „Jozef K.!"
„Si Jozef K.," povedal duchovný a zdvihol na zábradlí ruku neurčitým pohybom. „Áno," povedal K., myslel na to, ako otvorene vyslovoval predtým svoje meno, od istého času sa mu stalo bremenom, teraz totiž poznali jeho meno aj ľudia, s ktorými sa prvýkrát stretol -- aké to bývalo pekné, keď sa najprv predstavil a už potom ho poznali. „Si obžalovaný." povedal duchovný mimoriadne ticho. „Áno", povedal K., „oznámili mi to."
„Si teda ten, ktorého hľadám," povedal duchovný. „Som väzenský kaplán". „Ach tak," povedal K. „Dal som ťa sem zavolať", povedal duchovný, „aby som sa s tebou porozprával."
Duchovný mu cituje, čo je napísané v úvodných spisoch Zákona.
„Pred zákonom stojí dverník. K tomuto dverníkovi príde človek z vidieka a prosí, aby ho vpustil do Zákona. Dvernik mu však vraví, že mu teraz nemôže vstup dovoliť. Človek uvažuje a potom sa pýta, či teda bude smieť vstúpiť neskoršie. ,Možno', varví dverník, ,teraz však nie'. Kedže brána k Zákonu je otvorená ako vždy a dverník ustúpil bokom, človek sa zahýba, aby nazrel bránou dovnútra. Keď to dverník spozoruje, smeje sa a vraví: Ak ťa to tak vábi, pokús sa vojsť i napriek môjmu zákazu. Pamätaj si však: Som mocný. A som len ten najnižší dverník. V každej sieni však stoja iní dverníci, jeden mocnejší ad druhého."
Človek sa vzdá svojho úmyslu a dverník mu dá stolček a dovolí mu, aby si bokom sadol. Čaká dlhé roky, napriek tomu, že podpláca dverníka vecami, ktoré si zobral na cestu. Prestáva nadávať a frflať, ticho skúma dverníka, zostarne, oslabne mu zrak, vníma len žiaru, ktorá sa šíri z dverí Zákona. Pýta sa pred smrťou, prečo za tie roky nikto iný nepožiadal o vstup do Zákona. Odpoveď znie:
„Tu sa nemohol novoliť vstup nikomu inému, pretože tento vchod bol určený jedine pre teba. Teraz pôjdem a zhasnem ho."
Jozefa K. príbeh zaujal, ale má pocit, že dverník človeka oklamal. Kňaz nemá tú istú mienku a vysvetľuje mu, že človek si je sám na vine, pretože sa nepýtal na podstatné vecí zavčasu. Podáva Jozefovi K. dokonalý výklad príbehu aj s citáciou. Oboznamuje ho s názormi iných vvkladačov ich Písma. Jozef chce z chrámu odísť a kaplán ho nezdržiava, na záver mu vraví:
„Uznaj najprv ty, kto som," povedal duchovný. „Si väzenský kaplán," povedal K. a podišiel bližšie k duchovnému, jeho okamžitý návrat do banky nebol taký potrebný, ako hovoril, mohol tu celkom dobre ešte zostať. „Patrím teda k súdu," povedal duchovný. „Prečo by som teda mal od teba niečo chcieť. Súd od teba nič nechce. Prijme ťa, ak prídeš, a prepustí ťa, ak odídeš."
Desiata kapitola: koniec
V predvečer jeho tridsiatych narodenín prišli po neho muži oblečení, ako keby hrali v divadle, Jozef K. mal pocit, že sú to podradní herci. Vyviedli ho z bytu a už na schodišti ho chceli chytiť z oboch strán pod pazuchy, ale sa mu ťažko išlo. Na ulici ho chytia nepoľavujúcim hmatom. Pred nimi išla žena, ktorá sa podobala na slečnu Bürstnerovú. Stretne ich aj policajný strážnik, troška zrozpačiteli, ale nič sa nedialo, smerujú mimo mesta, ku kameňolomu.
Po výmene zdvorilôstiek ohľadne toho, kto má splniť najbližšie úlohy -- páni dostali svoje príkazy zrejme v nedeliteľnej podobe -- podišiel jeden z nich ku K.--ovi a zobliekol mu kabát, vestu a nakoniec košeľu. K. sa mimovoľne striasol, načo ho ho pán pacol zľahka a chláhcholivo po chrbte. Potom veci starostlivo poskladal, ako čosi, čo sa ešte zíde, i ked nie je v najbližšom čase. Aby nevystavoval K.--a nehybnosti na nočnom vzduchu, ktorý bol predsa len trochu chladný, vzal ho pod pazuchu a trocha sa s ním sem a tam poprechádzal, kým druhý pán hľadal v kameňolome nejaké vhodné miesto.
Páni posadili K.--a na zem, opreli ho o balvan a položili mu naň hlavu.
Potom rozopol jeden z pánov svoj žaket a vyňal z pošvy, čo mu visela na páse obopínajúcom vestu, dlhý, tenký, na obidve strany nabrúsený mäsiarsky nôž, zdvihol ho a skúmal vo svetle ostrie.
Páni si nad jeho hlavou podávajú nôž a zrejme očakávajú, že Jozef K. sám vykoná, čo treba urobiť. Odmietne im dobrovoľne pomôcť. Pozerá sa na dom pri kameňolome:
... akýsi človek, slabý, útly v tej diaľke a výške, vyklonil sa prudko ďaleko dopredu a ešte ďalej vystrel ramená. Kto to bol? Priateľ? Dobrý človek? Ktosi, čo chcel pomôcť? Bol to jednotlivec? Boli to vešetci? Bola ešte nejaká pomoc? Boli námietky, na ktoré sa zabudlo? Zaručene boli. Logika je síce neochvejná, neodolá však človeku, čo chce žiť. Kde je sudca, ktorého nikdy neuzrel? Kde je vysoký súd, ku ktorému sa nikdy nedostal? Zodvihol ruky a roztiahol všetky prsty.
Na hrtan K.--a však doľahli ruky jedného z pánov, kým ten druhý mu vrazil nôž do srdca a dva razy ho tam obrátil. Hasnúcimi očami videl K. ešte, ako páni, blízko jeho tváre, s lícom priloženým k lícu, pozorovali rozhodnutie. „Ako pes," povedal, bolo to, akoby ho mala tá hanba prežiť.
Forma
Román má rozprávača v 3. os. sg. Deformovanú realitu vnímame očami Jozefa K., rozprávač je voči postave indiferentný, nekomentuje jej činy, len ich zachytáva.
V románe chýbajú priame eharaktristiky, F. Kafka nič nehodnotí, na nič nepredkladá hotový názor, a preto ani postavu nevytvára komplexne, Jozef K. je všeobecná bytosť, nie je to konkrétny (i keď literárny) človek, nevieme nič o jeho rodinnom prostredí, súrodencoch atď., jeho vlastnosti si domýšľame podľa jeho činov, reakcií a pre román nie sú podstatné. Podstatná je hraničná životná situácia, v ktorej sa ocitol, a v nej stráca zmysel, či je pravdovravný, alebo klamár, či rád robí v záhrade, alebo radšej hrá karty.
Velmi silným umeleckým prostriedkom Kafku je kontrast. Na jednej strane je absurdná situácia a na druhej strane pokojné správanie a rozhovor postáv; na jednej strane závažná, takmer životu nebezpečná chvíľa, na druhej strane banálne reči a činy, detailné opisovanie predmetov.
Udivuje sila zveličenia a grotesknosti, napr. maliarova izba, z ktorej sa vychádza cez posteľ; pred popravou sa kat s odsúdeným prechádza, aby mu nebola zima; advokát na prvý pohľad odlišuje obžalovaných a neobžalovaných -- tí prví sú najkrajší; advokátov súd prisúdil pracovne na čudesné miesta (čitateľ sa zavše môže presvedčiť, že autorovi nechýba zmysel pre humor, hlavne čierny):
Už úzka, nízka komôrka, ktorú im pridelili, svedčí, ako súd opovrhuje týmito ľuďmi. Svetlo sa dostáva do komôrky len malým otvorom na streche položeným tak vysoko, že kto sa chce pozrieť von, pričom sa mu ostatne vovalí do nosa dym z komína postaveného tesne pri otvore a začierni mu tvár, musí si najprv nájsť kolegu, čo ho vezme na chrbát. V dlážke tejto komôrky -- len aby sme uviedli ďalší príklad týchto pomerov -- je už vyše roka diera, nie taká veľká, aby sa človek mohol do nej prepadnúť, ale dosť veľká, aby tam celkom zaviazol jednou nohou. Izba advokátov je na druhom pôjde; ak tam teda niekto zaviazne, visí mu noha z prvého pôjda, a to práve na chodbu, kde čakajú stránky.
Bohatstvo románu je aj vo využití slohových postupov a slohových útvarov, napr. rečnícky prejav Jozefa K. na prvom vyšetrovaní; výklad príbehu o Zákone; takmer doslovný zápis prvého vyšetrovania; príhovor priatelky slečny Bürstnerovej; opis schodíšť a domov atď.
Veľmi časté sú dlhé monológy postáv (napr. reč advokáta alebo výčitka strýka, ktorého nechal Jozef K. s advokátom v izbe a on sám strávil čas príjemnejšie s Leni, je takmer na celú stranu v knihe).