Novela ocenená roku 1954 Nobelovou cenou. Príbeh o veľkosti a sile drobného človeka, o cene priateľstva, o ľudskej spolupatričnosti, ale aj o láske k prírode a zároveň o boji s prírodou a o zabíjaní.
V súčasnosti, keď silnie ochranárska osveta, dielo menej púta v pláne človek – lovec a zviera a zosilnieva metaforické vyznenie reťazca: starec – človek, more – príroda alebo životný priestor, ryba – obsah alebo cieľ ľudského života a žralok – tažkosti a záľudnosti na životnej ceste.
Autor – sám lovec – usvedčuje svojho starca, že nezabíja len preto, aby sa uživil, ale lovom si potvrdzuje svoju hrdosť, kredit chlapa, ktorý sa ešte dokáže o seba postarať. Nezabíja rybu s nenávisťou ako víťaz alebo ľahostajne, remeselne, ale s láskou ako rovnocenného a váženého súpera v boji. Pre mnohých súčasných čitatelov i tento spôsob zabíjania zvierat zostáva len zabíjaním.
Autor
ERNEST HEM1NGWAY (1899–1961), syn lekára a nadšeného lovca. V škole nevynikal, pracoval ako novinár, na 1. svetovej vojne sa zúčastnil ako dobrovoľník v sanitnej službe vo Francúzsku, neskôr v Taliansku. Člen stratenej generácie amerických autorov, na vlastnej skúsenosti poznal, že vo vojne niet miesta pre hrdinstvo, je to len besnenie a zabíjanie. Pocity odcudzenia a osamotenia moderného človeka dokázal vyjadriť sviežo, bez vyumelkovanej okázalosti, takmer novinárskym štýlom.
Útvar
novela
Kompozícia
Novela je jednoliatym rozprávaním, akoby vypovedaným na jedno posedenie, bez členenia na kapitoly či grafické časti. Starec je prítomný v diele od prvej vety novely ( Starec rybárčil na Člne v Golfskom prúde sám.), autor nás necháva vnímať prostredie a ľudí starcovými očami, hoci v texte je v autorskej reči aj on prítomný (er–forma).
Dejová línia je priama, bez odbočení a bez vysvetľovaní, čo bolo predtým a potom.
Prostredie chatrče dej uvádza i končí, uprostred je more a starec v ľahkej bárke. Časové rozvrstvenie deja pripomína skôr poviedku, začína deň pred odchodom na more, opisuje dva dni a dve noci na mori a končí ráno príchodom do osady a do chatrče.
Ak je znakom novely jednoduchá dejová línia s jednou výraznou zmenou situácie a deja, ako i zameranosť deja na nečakané, prekvapujúce zakončenie, potom je novela Starec a more školským príkladom novely, navvše v jazykovo excelentnom prevedení.
Postavy
Santiago
Starý kubánsky rybár, chudý, s hlbokými vráskami na šiji, hnedé rakovinové škvrny od slnka mu pokrývajú líca i krk. Ruky má zjazvené od lán. Aj keď je starý, ramená má mocné. Všetko na jeho tele je už staré okrem očí – sú veselé a vekom nepokorené.
Je biedne oblečený, košeľa je samá záplata, chatrč je tiež biedna s jedinou izbicou. Bola zhlobená z listov kráľovskej palmy zvanej guano. Mal jednu posteľ, stoličku a na hlinenej dlážke bolo ohnisko na drevené uhlie.
Svoju životnú situáciu nepociťuje tragicky, nevidí zmysel života vo vlastníctve, je lovec rýb, ale loví len preto, aby vyžil. Prizná si, že veľkú rybu neulovil len preto, aby mal čo jesť. Je stelesnená pokora, ale má svoju mužskú hrdosť – a práve tá mu káže ísť na more za veľkou rybou.
Je vdovec, fotografiu ženy mal dlho vystavenú, ale pri pohľade na ňu mu bývalo clivo, a preto ju schoval do priečinka pod jedinú čistú košelu.
Trápi ho, že sa od neho na starobu odvracia šťastie – už 84 dní nič neulovíl a v osade ho majú za smoliara. Chlapcovi, ktorý lovil s ním, rodičia zakázali chodiť so starcom na more, lebo nemá už lovecké šťastie.
Chlapca má úprimne rád, naučil ho o love všetko, čo sám rokmi získal. Aj keď je to dieťa, správa sa k nemu s dôstojnosťou ako k dospelému. Je to partnerský vzťah, nie protektorský. Priateľstvo a bratstvo ľudí je pre Santiaga a Manolina niečím veľmi prirodzeným.
Nevzdáva sa starobe, osudu a rozhodne sa chytiť svoju veľkú rybu. Za veľkého vypätia síl a rizika, že príde o život, sa mu to podarí, ale úlovkom nie je ryba, ale len žralokmi ohlodaná kostra. Jeho príbeh sa stáva metaforou pre všetkých ľudí, ktorí na konci životného snaženia objavujú za svojou loďou kostru Santiagovej ryby. Nie je však dôležité, čo ale ako sme to „ulovili".
Santiago počas dlhých hodín samoty na mori si uvedomil, že pre človeka je veľmi dôležité, aby sa mal s kým zhovárať, aby nemusel debatovať sám so sebou a s morom. Keď bol mladší a bol sám na mori, často na lodi spieval, ale keď zakázali chlapcovi ísť na jeho loď, začal nahlas rozprávať sám so sebou.
Je dojímavo láskavý a nežný k rybám, vtáčikom, precítene hovorí o korytnačkách, ale na druhej strane bojuje s rybou na život a na smrť, zabíja žraloky, lebo mu napadli rybu, hoci vie, že im to nemôže prekaziť.
Santiago nie je len literárna postava, je starcom – metaforou človeka, ktorý je odsúdený na život v prírode, s prírodou a – sám rozhodol – proti prírode. Je symbolom človeka, ktorý žije s inými ľuďmi v priateľstve a bratstve, ktorému na mori chýba najviac nie dúšok sladkej vody alebo kus vareného mäsa, ale ľudský hlas.
Manolin
Chlapec, ktorý od piatich rokov chodil so Santiagom na more. Naučil sa pri ňom rybárčiť, majú spoločné spomienky aj na priaznivejšie obdobie, keď po dlhej pauze Santiago za tri týždne ulovil veľa veľkých rýb. Teraz Santiago nemá ani sieť a Manolin predstiera, že ju každý večer spratáva. Svojho starého priateľa má rád, snaží sa ho chrániť, donesie mu sardinky, aby nebol hladný. Správa sa k Santiagovi, ako keby on bol dospelý a Santiago dieťa. Poučuje ho: „Len si poďte zajesť. Rybárčiť a nejesť sa predsa nedá."
Rodičia mu zakážu chodiť so Santiagom na more, pretože prestal mať lovecké šťastie.
Obáva sa o život svojho priateľa, keď predsa vypláva sám na more, ale až do poslednej chvíľky ho považuje za najlepšieho rybára v osade:
„Je veľa dobrých rybárov a zopár výborných. Ale nad vás niet."
Po Santiagovom návrate ho navštívi v chatrči. Keď videl jeho ruky zranené od lana, rozplakal sa.
Nehanbil sa za slzy ani v hostinci, kam mu zašiel po teplú kávu. Sedel pri ňom veľmi dlho, aby ho nikto nerušil. Napriek rodičovskému zákazu je pevne rozhodnutý loviť opäť so Santiagom.
Rybačka nebola jediná téma, o ktorej sa rád so Santiagom rozprával. Debatovali o baseballe, o dostihoch klusákov.
Dej a ukážky
84 dní starý Santiago nič neulovil, prvých štyridsať dní s ním chodil aj chlapec, ale potom mu rodičia zakázali loviť s mužom, ktorý je salao, teda muž, ktorý nemá šťastie.
Starec sa rozhodne vyplávať na more sám s návnadou, ktorú mu nachystal chlapec.
Aj v temnote cítil starec blízkosť rána. A ako tak vesloval, počul záchvevy vzduchu – lietajúca ryba rozrazila hladinu a odletela niekam do temravy, pričom meravo roztiahnutými krídlami zafrčala povetrím. K lietajúcim rybám pociťoval nehu, veď na oceáne boli jeho najbližšími priateľmi A. ľutoval vtáčiky, najmä drobné, útle, tmavé rybáriky. Čo iba poletovali, čosi zrejme hľadali, a vlastne nič nenachádzali. Pomyslel si: Okrem dravcov a veľkých, mocných operencov vtáky majú ťažší život ako ľudia. Prečo sú len tie vtáčiky také útlučké a drobučké, ako napríklad tamtie morské lastovičky, keď oceán býva chvíľami taký krutý?
Ešte pred úsvitom rozhodil návnady a Čakal. Na mori sa nič nedialo, z člnov, ktoré spolu s ním vyšli na more, videl na svitaní už len tri a potom žiaden. Fregatka ho svojím krúžením upozornila na prítomnosť väčších rýb, cítil, že kdesi tam musí byť tá jeho veľká ryba.
Pozoroval, že mračno rýb pení vodu na bielo, že vták sa teraz spustil nadol a z vody schmatúva drobné rybičky, ktoré v panickom strachu pred tuniakmi vyplávali na hladinu.
„Vták ohromne pomáha rybárovi", povedal starec.
A práve vtedy sa lano spustené z kormy naplo pod jeho nohou. Pridržiaval si ňou slučku. Odhodil veslá, a keď pevne schmatol lano a začal ho vyťahovať, pocítil váhu a záchvev neveľkého tuniaka. „Tuniak germo", povedal nahlas. „Bude výbornou návnadou, zrejme váži dobrých desať libier."
Tuniak bol vynikajúcou návnadou, ale aj potravou pre neho. Jedol pásy surového mäsa, lebo nemal nič iné. Tuniak zabral. Po chvíli pocítil na lane trhnutia. Ryba sa prefíkane snažila oboplávať návnadu. Starec tak dokonale poznal more, že predvídal pohyb ryby do posledného detailu. Vie ako ryba reaguje, aký bude jej další krok. Ryba ho začína ťahať. Zišiel by sa mu chlapec:
„Mať tak pri sebe chlapca! Aspoň by mi pomohol a všetko toto videl". Na staré kolená by nik nemal byť sám. Ale proti tomu niet pomoci.
Zahľadel sa do morskej diaľavy a uvedomil si, že je opustený ani kôl v plote. Videl prizmy slnečných lúčov, ktoré sa lámali v temnej morskej hĺbke, lanko, napnuté dopredu, i čudné vlnenie inak pokojnej hladiny. Mraky sa kopili, takže očakával pasát, a keď sa zahľadel pred seba, uvidel kŕdeľ divých kačíc, ktorý sa črtal na oblohe nad vodou, chvíľami sa rozplynul a chvíľami zreteľne vystúpil, a starec pochopil, že na mori nik nie je sám.
Ryba ho neustále ťahá vpred, ruka mu zmeravela od držania lana, cítil, že mení smer a polohu:
„Dvíha sa", povedal. „Spamätaj sa, ruka. Prosím, spamätaj sa."
Lanko sa zdvíhalo pozvoľna, ale sústavne a potom sa hladina oceánu pred bárkou vydula a ryba vyplávala. Vynárala sa večnosť, voda jej potokmi stekala z bokov. Na slnku celá žiarila, hlavu a chrbát mala tmavofialové a pruhy na bokoch boli v slnečnom svite široké a svetlolevanduľové. Rypák mala dlhý ani baseballová pálka a zúžený ako rapír. Celá sa zdvihla z vody a potom sa do nej hladko vnorila ako skokan. Starec pozoroval, ako sa potápa jej velikánsky kosovitý chvost a lano sa rýchlo začalo odvíjal.
„O dve stopy je dlhšia ako môj čln," povedal starec.
Ryba je to obrovská a ja ju musím premôcť, pomyslel si.
Nepripustím, aby zistila, akú má silu, ani to, čo zvládze, ak sa dá na útek. Keby som bol na jej mieste, vsadil by som teraz všetko na jednu kartu a uháňal by som, kým by niečo prasklo. Vďakabohu, ryby nie sú až také inteligentné ako my, ktorí ich zabíjame. Aj keď sú oveľa šľachetnejšie a schopnejšie.
Starec si s rešpektom uvedomuje, že má na háčiku najväčšiu rvbu, akú kedy videl. Modlí sa k Panne Márii, aby mu pomohla uloviť rybu. Ryba akoby nepociťovala únavu, zato starec bol čoraz vyčerpanejší. Znovu prichádzala noc. Spomína na príhody v krčme, je zvedavý na športové výsledky. Na tenké lanko si ulovil delfína, aby mal čo jesť. Svojej rybe sa prihovára:
„Ako sa cítiš, ryba?" spýtal sa nahlas. „Mne je dobre, ľavačka sa mi popravila a stravu mám tak na noc a deň. Len si teda ťahaj bárku, ryba!"
Odpočíval asi dve hodiny, sám sebe sa prihovára a posmeľuje sa, je rozhodnutý uloviť rybu stoj čo stoj. Jednu ruku má už celú meravú, druhú do krvi rozdriapanú od lana. Lano si upevnil o pravú ruku a na chvľu zadriemal.
Zobudil sa na úder, zasadila mu ho do tváre vlastná päsť, a na pálčivú bolesť v pravačke, cez ktorú sa mu do mora prudko odvíjalo lano.
„Opisuje obrovský okruh", povedal. „Ale hlavná vec, že krúti."
Potom sa už lano priťahovať nedalo, ale starec ho jednako napínal, pokým z neho nepoodskakovali kvapky. Potom sa mu začalo odvíjať, starec pokľakol a nahnevaný rybu popúšťal nazad, do temnej vody.
„Dosiahla najvzdialenejší bod okruhu," povedal. Zadržím, ju zo všetkých síl, pomyslel si. Kruh sa zakaždým zmenšoval. Asi o hodinu by som ju mal vidieť. Teraz ju už len premocť a zabiť.
Ryba sa k nemu približovala po okruhu, bola krásna a pokojná, pohybovala iba veľkým chvostom.
Zo všetkých síl ťahal lano, aby ju dostal čo najbližšie k člnu. Na chvíľku sa ryba prevalila na bok. Potom sa narovnala a znova zakrúžila.
Opäť pocítil mrákoty, ale s najväčším vypätím síl visel na rybe. Pohol som ju, pomyslel si. Hádam ju teraz prevrátim. Nože ťahajte, ruky, pomyslel si. Držte ma, nohy! Vydrž, hlava! Vydrž! Ešte nikdy si ma nesklamala! Tentoraz ju prevrátim!
„Počuj, ryba", povedal starec. „Aj tak umrieš. Prečo by si ma mala teda pripraviť o život?"
Starec zápasí zo všetkých síl, ryba sa niekoľkokrát vzchopí a odpláva, starec cíti, že majú rovnaké šance:
Ryba, ty ma zabíjaš, pomyslel si starec. Ved máš na to právo. Nikdy v živote som nevidel väčšieho, krásnejšieho, pokojnejšieho a dôstojnejšieho tvora ako si ty, sestra moja. Pre mňa za mňa, zabi si ma. Čerta sa starám, kto koho zabije. Už ti v hlave straší, pomyslel si. Musíš si zachovať jasnú hlavu. Zachovaj si jasnú hlavu a znášaj utrpenie ako chlap. Či ako ryba, pomyslel si.
Starec pozbieral všetkv svoje sily i hrdosť a postavil sa proti rybe harpúnou:
Starec spustil lano, pristúpil ho nohou a zdvihol harpúnu tak vysoko, ako len vládal, a celou silou, ktorá mu ešte zostala a čo vtedy v sebe pozbieral, vrazil ju rybe do boka hneď za veľkými hrudnými plutvami, týčiacimi sa z vody do výšky starcovej hrude. Cítil, ako železo vniká do tela. Starec sa na harpúnu navalil a váhou svojho tela ju vrážal čoraz hlbšie.
A vtedy ryba ožila, hoci ju smrť už brala, vymrštila sa vysoko nad vodu, akoby sa ešte raz chcela popíšiť svojou ohromnou dĺžkou, všetkou svojou silou a krásou. Mal dojem, že visí vo vzduchu priamo nad jeho člnom. A potom sa zrútila do vody s takým pleskotom, že starca i čln nadobro postriekala vodnou triešťou.
Starec mal už iba dva dúšky vody, ale nezúfal. Už naisto vedel, že má svoju rybu, ruky mu krvácali, ale to sa zahojí. Pocit uvoľnenia netrval dlho. Krv po hodine prilákala prvého žraloka. Zabil ho harpúnou, povraz na harpúne sa odtrhol a s mŕtvym žralokom odplával. Žralok vykusol štyridsať funtov mäsa z ryby. Pach mäsa a krvi sa šíril pod morskou hladinou a Santiago tušil, že ho čakajú ťažké chvíle.
Po dvoch hodinách prišli – galanos. Starec proti nebezpečným, bystrým tvorom mal iba veslo a dýku. Starec začína rozmýšlať, prečo zabil rybu. ( Pre dnešných „ekologicky", vychovaných ľudí sú myšlienkové postupy starca ťažšie prijateľné než v autorovej dobe. ) Starec pripúšťa, že túžil uloviť rybu svojho života nielen preto, aby vyžil, žraloci sú možno trestom:
Rybu si neskolil iba preto, aby si mal na živobytie, ani preto, aby si ju ako potravu predal, pomyslel si. Skolil si ju z hrdosti a preto, že si rybárom. Ty si ju miloval živú, ale aj teraz ju miluješ. A keď niekoho milujeme, nie je hriech siahnuť mu na život?
A priplávali.
Jeden sa obrátil a zmizol z dohľadu pod činom a starec zacítil, ako sa čln rozhojdal, keď žralok trhal a kmásal rybu. Druhý pozoroval starca štrbinou žltých okáľov a potom sa so široko rozďavenými polkruhovitými čelusťami vrhol na rybu presne tam kde už bola odkmásaná. Starec videl čiaru, ktorá sa mu výrazne ťahala z temena hnedej hlavy na chrbát, kde mozog prechádza v miechu, i vrazil dýku, pripevnenú o veslo, do toho bodu, vytiahol ju a v vzápätí ju vrazil žralokovi do žltých mačacích okáľov. oralok sa pustil ryby a klesal ku dnu. Kým dodýchal, stačil ešte prehltni kusisko, odrapené z ryby.
Pomaly sa opäť zvečerievalo a starec zostal na lodi s kormidlom, už aj bez dýky a za ním na lane plávala obhryzená ryba. Ešte o pol noci bojoval s celým húfom a on videl iba svetielkovanie plutiev, zúfalo mlátil okolo seba drúkom, ale už vedel, že je koniec. Svoju rybu si neubráni. Žraloky zmizli, na rybe nebolo čo žrať...
Plavil sa teraz ľahko, nič nevnímal, nič necitíl. Bolo mu všetko jedno. Starec cítil, že sa dostal do prúdu, a videl svetlá pobrežných osád pozdĺž brehu. Už vedel, kde je, a odtiaľto by sa domov dostal aj poslepiačky. Vytiahol sťažeň, zmotal plachtu a zviazal ju. Potom si prehodil sťažeň na plece a štveral sa do vrchu. Až vtedy zistil, že je na smrť unavený. Na chvíľu sa zastavil, obzrel sa dozadu a vo svetle pouličnej lampy uvidel veľkolepý chvost svojej ryby, ktorý vysoko prečnieval ponad kormu.
Ráno ho v chatrči nájde chlapec, chráni jeho spánok, postará sa o stravu a sľúbi Santiagovi, že opäť sa budú plaviť spolu. Zhluk rybárov s uznaním premeriaval kostru ryby a turisti získali novú atrakciu. Santiago spal a spal a sníval ako obyčajne o Afrike, tentoraz o levoch.
Forma
Podľa vyjadrenia samotného autora spracoval Hemingway tematiku metódou „princíp ľadovca". Z bohatstva motívov o rybároch, o love, o človeku si vyberá iba tú povestnú jednu tretinu ľadovca, ktorá trčí nad hladinou.
Zvláštnosťou slovníka je využívanie španielskych slov kubánskeho domorodého obyvateľstva: galanos, salao, mako, deňtuso, bonito. Zvýrazňuje tak nenápadne kubánsky kolorit, pretože v texte nie je často zvýraznené zemepisné zaradenie príbehu. Je tu pár španielskych slov, mien, Santiago zbadá svetlá Havany, meno osady nie je dôležité. Nie je ani dôležité, že Santiago je Kubánec. Je to starec – človek.
V citových scénach veľmi málo používa citovo príznakové slová, hlavne tam, kde vystupujú postavy — symboly:
ryba, starec, chlapec.
Zdrobneninu použije veľmi vzácne, častejšie pri oslovení tvorov mimo tejto symbolickej skupiny tvorov:
tuniačik, vtáčiky – útlučké, drobučké.
V opise prostredia sa zvyčajne vyhýba umeleckým výrazovým prostriedkom, všetko pomenúva triezvo, nesentimentálne. Opis prostredia alebo zachytenie atmosféry vyjadruje často jednou vetou:
Slnko už vychádzalo dve hodiny. A pri pohľade na východ oči ho už tak neboleli.
... oblaky nad súšou sa zhrčili, pripomínali veľhory.
Často využíva krátku jednoduchú vetu s dôrazom na sloveso:
Ryba plávala vytrvalo. Ale nezabrala. Aj tak ti to nepomôže. Veď večer slnko svieti silnejšie. Ibaže rána spôsobujú bolesť.
Autorská reč je v er–forme (3. os. sg.). Výrazné je pásmo reči postáv, veľkú úlohu hrá tu vnútorný monológ Santiaga, cez jeho vnemy vnímame svet okolo neho. Myšlienky postavy zachytáva zásadne bez úvodzoviek:
Nezabudni si pospať, pomyslel si. Hádam by som vydržal aj bez spánku, povedal si. Lenže aj to by bolo riziko.
Veľmi výrazným prvkom je „samomluva" postavy. Santiago sa sám so sebou rozpráva, radí si, povzbudzuje: „Predsa nesklamem sám seba a nevystriem kopytá pre takúto rybu," povedal. „Vzchop sa!"
O tom, čo sa robí na lodi, autor nerozpráva, ale do najmenších detailov to opisuje. Obyčajné napitie sa z flaše vyzerá takto:
Bol smädný, nuž pokľakol, ale opatrne, aby lanom netrhal, odplazil sa kúsok na provu a jednou rukou dočiahol fľašu pitnej vody. Otvoril ju a trošku si z nej glgol. Potom sa oprel o provu a odpočíval.
Odkrojenie z mäsa tuniaka:
Pokľakol si, našiel tuniaka pod kormou a opatrne si ho priťahoval harpúnou, aby sa vyhol zmotanému lanu. Presunul silu proti ťahu na ľavé plece, ľavačkou pridŕžal lano, stiahol tuniaka z hrotu harpúny a odložil ju na miesto Potom jednou nohou prikľakol rybu po celej dĺžke, od hlavy po chvost, narezal pláty tmavočerveného mäsa. Mali klinový tvar a vyrezával ich z partií pri chrbtici až po okraj brucha. Narezaných šesť plátov naukladal na provu, dýku si utrel o nohavice, zdvihol kostru tuniaka za chvost a šmaril do vody.
Autor všetko zachytáva s úplnou presnosťou a zmyslom pre detail, akoby už išlo o kľúčovú scénu. Robí tak slovami úplne všednými, pokojne, bez jediného výkričníka, čím zvyšuje kontrast prístupu k téme a slovníka. Práve tým je novým, nevšedným a čítateľ so zmyslom pre jazyk ocení jeho dynamiku.