Vojnový román vyšleňujúci sa z prúdu proitivojnových románov po 1. svetovej vojne využitím humoru a satiry. Okolnosti vypuknutia 1. svetovej vojny, odchod na front, život v regimente sledujeme očami človeka úradne vyhláseného za „blba", podľa Cervantesovej zásady, že pravdu môže hovoriť iba dieťa alebo blázon. Jednoduchý (a prostoduchý) česky občan Rakúsko–uhorskej monarchie Jozef Švejk prejavuje nefalšovanú lásku k rakúsko–uhorskej vlasti, verí ušľachtilým slovám panovníka a novín, je presvedčený o víťaznom konci vojny, čím uvádza do zúfalstva svojich predstavených.
Román podáva satirický obraz rozkladajúcej sa rakúsko–uhorskej administratívy od ministerstva až po žandársku stanicu v malej obci, neudržateľné pomery v armáde, kde vládne alkoholizmus, nemorálnosť a všeobecný chaos, vysmieva sa systému vojenského zdravotníctva a súdnictva, podrobí zdrvujúcej kritike vojenské kňazstvo, neušetrí kritiky ani hlavy pomazané – cisára a jeho príbuzných.
Nadstavuje krivé zrkadlo aj „malému" českému človeku, ktorý darom reči (až verbalizmom), prispôsobovisťou podmienkam a zásadou prečkať prekonáva ťažké obdobia v živote českého národa, a tým sa stáva veľkým.
Z vojnových udalostí je zachytený odvod vojakov, odchod regimentu na východný front, spomínajú sa hromadné dezercie, nedostatky v zásobovaní vo výzbroji, v spojení jednotiek na fronte.
Niektoré kapitoly autor napísal ešte pred vypuknutím 1. svetovej vojny a vyšli v časopisoch.
Autor
JAROSLAV HAŠEK (1883–1923), novinár a spisovateľ, zúčastnil sa na fronte 1. svetovej vojny, nastúpil do 91. regimentu v Českých Budejoviciach. Bojoval na východnom fronte, prebehol na ruskú stranu, istý čas bol v Červenej armáde aj vo veliteľskej funkcii. Vrátil sa až roku 1921. Patrí do českej medzivojnovej literatúry.
Útvar
Vojnový román s heroikomickým hrdinom (hrdinskosmiešnym).
Kompozícia
Román sa skladá zo štyroch častí:
- 1. diel: V zázemí (obsahuje 15 kapitol so samostatným názvom) Odohráva sa v Prahe a Českých Budejoviciach.
- 2. diel: Na fronte (obsahuje 5 kapitol) Odohráva sa vo vlaku a v uhorských mestách, ktorými regiment prechádza.
- 3. diel: Slávny výprask (obsahuje 4 kapitoly) Odohráva sa na ceste z Budapešti do Haliča.
- 4. diel: Pokračování slávneho výprasku (obsahuje 3 kapitoly) Odohráva sa v Haliči, dej končí pred prekročením uhorských hraníc.
Jednoliata dejová línia románu neexistuje, je to súbor relatívne, a lebo úplne samostatných príbehov alebo obrazov, ktoré spája postava vojaka Jozefa Švejka. Jozef Švejk je prítomný od prvého obrazu po posledný, niektoré postavy sa objavia len v jednom–dvoch obrazoch (pani Müllerová, lekári, sudcovia), iné sú prítomné dlhší čas (feldkurát Katz, nadporučík Lukáš, Baloun).
Najkompaktnejší je prvý diel, trochu menej druhý diel. V treťom a štvrtom diele je menej dialógov, menej živého rozprávania.
Prostredia románu sú pestré – od Švejkovej domácnosti cez nemocnice, blázninec, väzenie, verejný dom, byty dôstojníkov, krčmy, vlaky, až po ubikácie vojakov.
Postavy nemožno ani vymenovať, román je zaľudnený plnokrvnými postavičkami pražskej ulice, vojakov, veliteľov, dedinčanov, zajatcov, Čechov, Maďarov, Nemcov, slušných ľudí i spodiny. Najpozoruhodnejšou postavou je Švejk – hoci úradne vyhlásený za blázna, má viac rozumu ako všetci nadriadení dokopy.
Je komponovaný ako heroikontický typ hlavnej postavy. Jeho úmysly (podobne ako úmysly jeho predchodcu dona Quijota) sú čisté, ušľachtilé, dobroprajné, ale v zdeformovanom svete sa všetkým javí ako blázon.
Postavy
Jozef Švejk – päťdesiatročný muž, slobodný, o domácnosť sa mu stará pani Müllerová. Bol na vojenčine, ale vyhlásili ho úradne za blázna. Živí sa predajom „čistokrvných" psov, ktoré ukradne alebo vie, že sú kradnuté. Trpí lámkou, musí si mazať kolená a je často nepohyblivý.
Chodieva na pivo do krčmy U kalicha, kde je jednoduchšia klientela – od chudobnejších živnostníkov až po pražskú galérku. V krčme sa dá vyprokovať k rečiam o vojne, hoci vie, že všade sú tajní Jeho Veličenstva. Dostane sa do väzenia a do blázninca, odkiaľ ho vyhodia. '
Vyhlásenie vojny ho zastihne chorého, má záchvat lámky, ale nezaváha, hlási sa na pomoc panovníkovi na požičanom vozíčku. Dotlačí ho pani Müllerová. Hovorí tak úprimne o láske k vlasti a vernosti panovníkovi, že všetci pochybujú o jeho zdravom rozume.
Píšu o ňom aj v novinách, raz je hrdina, raz je provokatér, podľa toho, ktoré noviny uverejňujú správu o mrzákovi, ktorý ide na pomoc vladárovi.
Po nejakom čase sa stane vojenským sluhom u poľného kuráta Katza – najväčšieho ožrana všetkých čias. Jeho pán ho prehrá v kartách a Švejk sa stane pucflekom nadporučíka Lukáša.
Napriek tomu, že ho niekoľkokrát pred nadriadenými podržal, nadporučík si nemôže zvyknúť na nebotyčnú blbosľ svojho pucfleka, ale nepodarí sa mu od neho odísť. Švejk sa k nemu vráti, aj keď zmešká vlak do Budejovíc, celú cestu na ruský front sa o neho stará, vráti sa, aj keď ho zatknú ako ruského zajatca a neskôr chcú popraviť ako vlastizradcu. Obliekol si ruskú uniformu, aby videl, ako mu pristane, a chytila ho rakúska patrola.
Všade, kde je Švejk, je veľa rečí. Je to neustály prúd príhod, príkladov, pri každej príležitosti si spomína, že niečo takéto sa už stalo tomu a tomu. Jeho typický začiatok vety bol: „Ja znám jednoho..." Každému vie poradiť, každému vie pomôcť – nie vždy s dobrým koncom, ale úmysel je vždy dobrý.
Prežije všetko, lebo je silný tým, že sa prispôsobí podmienkam a hlavne ľuďom. Nekritizuje, nemoralizuje, nemieša sa do života iného, prispôsobí sa. Napriek tomu, že je blázon, nesie v sebe niečo večné z ľudového človeka, ktorý prežil, aj keď dejiny išli okolo neho alebo cez neho.
Feldkurát Katz – katolícky poľný kňaz, pôvodom žid, nebral vážne ani svoj úrad, ani kňazské povolanie. Vojaci ho mali radi, lebo sa na jeho kázniach zabávali a vedeli naspamäť, čo bude nasledovať.
Skončil obchodnú akadémiu, svojej firme spôsobil krach, a tak mu nič neostávalo, len sa dať k vojsku. Ako jednoročný dobrovoľník sa dal pokrstiť, vstúpil do kláštora a dostal sa do seminára. Bol najväčší pijan a kartár z celej posádky, Švejka prehral v kartách s nadporučíkom Lukášom.
Nadporučík Lukáš – druhý pán vojenskéhu sluhu Jozefa Švejka. Bol typický dôstojník rakúskej monarchie. Celý život nič poriadne nerobil, len behal za cudzími ženami a zháňal radovánky. Bol to frajer, ktorý si potrpel na zovňajšok. Hlásil sa k Čechom, ale svojsky: „Buďme češi, ale nemusí o tom nikto vědet."
Ako veliteľ bol k vojakom dobrý, pri manévroch sa postaral, aby mali, čo potrebujú. Nikdy nehovoril hrubo, jeho reč bola vyberaná.
Mal rád všetky zvieratá, Švejk mu zaobstará krásneho psa, ibaže ešte nedávno patril podplukovníkovi, ktorý si ho spozná. Aj preto sa ocitne v pluku, ktorý odchádzal do Ruska na front. Švejk ho utešoval, že je to radostné, keď spoločne padnú za cisára pána a jeho rodinu...
Neznášal svojich sluhov, nepovažoval ich za vojakov, bil ich, veľmi často ich striedal, len Švejka sa nezbavil. Nemal na nich šťastie: Baloun – večne hladný sedliak – zje ešte aj nadporučíkov prídel, aj keď vie, čo bude nasledovať.
Kde prišli, tam nadväzoval styky s vydatými paničkami, Švejk ho ušetrí problémov, keď o liste určenom krásnej Maďarke tvrdí, že je to jeho vlastný. Nakoniec list sám zje, aby zachránil svojho pána a zbavil sa usvedčujúceho dôkazu.
Poručík Dub – dôstojník, ktorý je pri vojsku, lebo chce urobiť kariéru. Zlomyseľný, zlostný, preháňa vojakov, ktorých považuje za žiakov, lebo bol pôvodne učiteľom češtiny. Veľmi rád utvrdzoval okolie, že je bezvýhradne oddaný habsburskému rodu.
Zoznamoval sa s vojakmi typickým preslovom: „Vy mne znáte možná z té dobré stránky, ale až mne poznáte z té špatné stránky. Já jsem zlý, nemyslete si, já každého přínutím až k pláči. Tak znáte mne, nebo mne neznáte?"
Kladná odpoveď ho vedela vyviesť z miery. Rád vychovával vojakov a vždy si našiel obeť. Najradšej im vysvetľoval, prečo bojujú.
Pro vás, vojáci, není žádná překážka tak mocnou, abyste ji neprekonali! Ještě jednou, vojáci, opakuji vám, že vás nevedú k lehkému vítězství. Bude to tvrdý oříšek pro vás, ale vy to dokážete! Vás bude slávit histórie věku."
Vykonával poctivo dozor ešte aj na latrínach, kde vojaci museli sedieť vedľa seba so spustenými nohavicami – všetko sa robilo na rozkaz.
Ked zastal vojenský vlak v meste, strašil vojakov chorobami, aby ich nenapadlo navštíviť verejné domy. V jednom práve takomto dome ho Švejk s kamarátom našiel opitého, keď ho hľadal na rozkaz nadriadených.
Dej a ukážky
1. diel – V zázemí
Pani Müllerová prichádza za Švejkom so správou:
„Tak nám zabili Ferdinanda."
„Kterýho Ferdinanda, pani Müllerová?" otázal se Švejk, nepřestávaje si masírovat kolena, „já znám dva Ferdinandy. Jednoho, ten je sluhou u drogisty Průši a vypil mu tam jednou omylem láhev nějakého mazání na vlasy, a potom znám ještě Ferdinanda Kokošku, co sbíra ty psí hovínka. Vobou není žádná škoda."
„Ale, milostpane, pána arcivévodu Ferdinanda, toho z Konopiště, toho tlustýho, nábožnýho."
„Ježíšmarjá," výkrikl Švejk, „to je dobrý. A kde se mu to, pánu arcivévodovi, stalo?"
„Práskli ho v Sarajevu, milostpane, z revolveru, vědí. Jel tam s tou svou arcikněžnou v automobilu."
Švejk zájde do hostinca u Kalicha, kde už sedel tajný Bretschneider a márne sa snažil nadviazať politický rozhovor s hostinským Palivcom. Hostinský si dáva pozor na každé s1ovo ale tajný ho aj tak chytí:
„Tady kdysi visel obraz císaře pána," ozval se opět po chvíli, „právě tam, kde teď visí zrcadlo."
„Jó, to mají pravdu," odpověděl pan Palivec, „visel tam a sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu. To víte, ještě by si někdo mohl dovolit nějakou poznámku a mohly by být z toho nepříjemnosti. Copak to potřebuji?"
Tajný sa u Palivca musel uspokojiť s touto replikou, na možnosť vojny nechcel odpovedať, zato Švejk spolupracoval, až bolo radosťou počúvať.
O chvílu si tajný odvádzal dve obete – Palivca za buričské reči o cisáťovi (dostal desať rokov) a Švejk si pomohol:
„Já si nemohu pomoct." odpoveděl vážně Švejk, „já jsem byl na vojne súperarbitrován pro blbost a prohlášen ouředně zvláštní komisí za blba. Já jsem ouřední blb."
„Vy si myslíte, že to císař pán takhle nechá bejt? To ho málo znáte. Vojna s Turky musí být. Zabili jste mmě strejčka tak tudy máte přes držku. Válka je jistá. Srbsko a Rusko nám pomůže v té válce. Bude se řezat."
Švejk musí ísť pred odbornú komisiu, ktorá sa skladá zo samých lekárskych kapacít, súdiac podľa otázok:
„Jest rádium těžší než olovo?"
„Já ho prosím nevážil," se svým milým úsmevěm odpoveděl Švejk.
„Věříte v konec sveta?"
„Napřed bych ten konec světa musel vidět," ledabyle odvětil Švejk, „rozhodně se ho ale zejtra nedočkám."
„Kolik je 12 897 krát 13 863?"
„729," odpověděl Švejk nemrkaje.
Po jeho odchodu kolegie tři se shodla, že je Švejk notorický blb a idiot podle všech přírodních zákonu vynalezených psychiatrickými vedátory.
O svojom vrodenom kreténizme ich presvedčil hlavne výkrikmi: „Ať žije císař František Josef I."
Vyhodili ho z blázninca, hoci sa tam medzi samými významnými a zaujímavými ľuďmi dobre cítil a ocitol sa na policajnom komisárstve, potom opäť doma.
Na Švejka – staršieho človeka trpiaceho lámkou a vrodeným kreténizmom, si mocnárstvo predsa len spomenulo, dostal povolávací lístok. Celý nadšený oznámil svojej posluhovačke, že ide na vojnu.
Keď ho tlačila na vozíku pre invalidov po pražských uliciach, sprevádzal ho zástup nadšených divákov, dokonca o ňom písali v novinách.
Páni na odvodnej komisii nechceli veriť, že Švejk trpí reumatizmom a ocitol sa medzi simulantmi. Nebolo takej choroby, ktorú by vojenskí lekári uznali, ešte aj človek umierajúci na tuberkulózu bol simulant.
Mali vyskúšaný recept na každú nemoc: hlad, klystír, lízanie chinínu, zábaly do studenej mokrej plachty:
Byli lidé stateční, kteří přetrpěli všech pět stupňů trápení a dali se odvést v prosté rakví na vojenský hřbitov.
Švejk sa dostal do garnizóny, boli tam vojaci, ktorí si odpykávali trest. Pretože mal citlivú dušu a nevedel, že feldkurát Katz hovorí pri kázni vždy to isté, rozplakal sa od dojatia počas jeho kázne a pán Otto Katz si ho vybral za vojenského sluhu.
Nový pán hneď na úvod prišiel domov taký napitý, že sa ani nepamätal, že má sluhu:
„Co si přejete?" řekl polní kurát, dělaje marný pokus svézt se po zdi a posadit se na zem. „Co jste zač?"
„Poslušně hlásím," odpovědel Švejk, přidržuje polního kuráta opět při steně, „že jsem váš pucflek, pane feldkurát."
„Ja žádneho pucfleka nemám," řekl namáhavě polní kurát, dělaje nový pokus skácet se na Švejka. „Já nejsem žádný feldkurát. – Já jsem prase," dodal s úprimností pijáka, „pusťte mne, pane, já vás neznám."
Švejk sa o svojho pána poctivo staral, musel miništrovať a nepovažoval to ťažkú prácu, lebo jeho náboženské cítenie nebolo oveľa intenzívnejšie ako poľného kuráta:
„A potom myslím si, že to není nic těžkýho chodit kolem vás jako kočka kolem horký kaše. A mejt vám ruce, nalejvat z konviček víno..."
Feldkurát ho povzbudil:
„Ostatně je to legrace."
Vojaci presne pomenujú, čo im na reakcii cirkvi na vojnu najviac prekáža:
Starý rezervista podíval se na zeleňáčka a řekl: „Pěkný doufání, že ti šrapnel utrhne hlavu. Bulíkovali vás. Jednou k nám přiejel klerikální poslanec a mluvil o božím míru, který se klene nad zemí, a jak pánbuh si nepřeje války a chce, aby všichni žili v míru a snášeli se jako bratři. A vida ho, vola, jakmile vypukla válka, ze všech kostelích se modlí za zdar zbraní a o pánubohu se mluvi jako o nějakém náčelníkovi generálního štábu, který vojnu ŕídí a diriguje."
Jozefovi Švejkovi bolo dobre u feldkuráta, ale zmenil pána, pretože ho prehral v kartách s nadporučíkom Lukášom, navyše prehral aj sto korún, ktoré mu sluha požičal. Nie je smutný, hneď má na jazyku siahodlhý príbeh o kartároch, svoj presun berie ako fakt.
Lukáš byl typem aktívnho důstojníka zchátralé rakouské monarchie. Kadetka vychovala z něho obojživelníka. Mluvil německy ve spoločnosti, psal německy, četl češké knížky, a když vyučoval ve škole jednoročních dobrovoľníku, samých Čechů, říkal jim důvěrně: „Buďme Česi, ale nemusí o tom nikdo vědět, Já jsem taky Čech."
Po niekoľkých minútach sa utvrdí v názore na Švejka:
„Pan polní kurát vás rekonandoval jako ohromného pitomce a myslím, že se nemýlil."
Švejk berie poctivo aj túto novú službu, pán nadporučík má taký úspech u žien, že jedna ujde od svojho manžela a ubytuje sa v jeho byte. Švejk dostal príkaz splniť každé jej prianie. Vydatá panička chcela mať splnené svoje „prianie" hneď trikrát a Švejk poslušne za pána nadporučíka všetko vykonal.
Nadporučík Lukáš mal mimoriadne dobrý vzťah k zvieratkám. Švejk mu chcel pomôcť a zvykal na spolužitie jeho kanárika a mačku dovtedy, kým odrazu kanárika nebolo. Chcel pánovi všetko vynahradiť tým, že mu zoženie čistokrvného psa. Švejk sa v predaji psov vyzná:
„Psi si sami nemůžou barvit vlasy, jako to dělají dámy, vo to se musí vždycky postarat ten, kdo je chce prodat. Když je pes takový starec, že je celej šedivej, a vy ho chcete prodat za roční šteně, nebo ho dokonce vydáváte, dědečka, za devítiměsečního, tak koupíte třáskavý stříbro, rozpustíte a namalujete ho načerno, že vypadá jako novej. Aby nabyl sily, tak ho krmite jako koně utrejchem a zuby mu vyčistíte šmirglpapírem, takovým, co se s ním čistějí rezavý nože. A předtím, než ho vedete prodat nějakýmu kupci, tak mu do držky nalejte slivovici, aby se ten pes trochu vožral, a on je hned čiel, veselej, štěká radostně a kamarádí se s každým jako vopilej radní."
Pánoví nadporučíkovi zoženie psa, aký sa mu páči, ale bude drahší, niež myslel – za trest pôjdu na ruský front, pretože pes bol ukradnutý plukovníkovi Bedřichovi Krausovi, Lukáčovmu nadriadenému a „úctyhodnímu pitomci."
„Chodit s ukradenými psy, pane nadporučíku, nesrovnává se s důstojnickou ctí. Nevěděl? Důstojník nemůže koupit psa, nepřesvědčiv se, že ho může koupit bez následku," hřímal dál plukovník Kraus, hladě Foxa – Maxa, který z podlosti počal vrčet na nadporučíka a cenit zuby, jako by mu byl plukovník řekl, ukazuje na nadporúčika: „Vem si ho!"
„Na fronte, pane nadporučíku, se vám nemůže taková věc podruhé prihodit. V tylu se prochádzet s ukradenými psy je velice nepříjemne. Áno! Prochádzet se se psem svého predstaveného. V době, když děnne ztrácíme na bojištích sta dustojníků."
Švejk prijal správu o odchode na front, ako sa na vlastenca patrí:
„Poslušně hlásim, pane obrlajtmant, že mám náramnou radost," odpoveděl dobrý voják Švejk, „to bude něco nádhernýho, když voba padneme spolu za císaře pána a jeho rodinu..."
2. diel – Na fronte
Dobrodružstvá sa pre Švejka začali už, vo vlaku Praha–České Budejovice – stratil sa kufor, podarilo sa mu zatiahnuť záchrannú brzdu a musel sa rozlúčiť s nadriadeným – čakalo ho vyšetrovanie na stanici.
Kým vyšetrovanie skončilo, vlak bol preč a Švejk sa pustil do Českých Budějovíc pešo, ale presne opačným smerom, a tak ho miestne žandárstvo malo za ruského špióna.
Strážili ho naozaj prísne:
Ve dvěrích objevil se závodčí: „Pane vachmajster, on chce jít na záchod."
„Bajonet auf" rozhodl strážmijstr, „ale ne, přiveďte ho sem."
„Vy chcete jít na záchod?" láskavě řekl strážmistr, „není v tom něco jiného?" A upřel svůj zrak ve Švejkovu tvár.
„Je v tom opravdu jenom velká strana, pane vachmajstr," odpoveděl Švejk. „Jen aby v tom nebylo něco jiného," významně opakoval strážmistr, připínaje si služební revolver, „já půjdu s vami."
Nakoniec sa všetko vysvetlilo a Švejk sa vlakom z Písku dostal do Budejovvíc.
Švejk a nadporučík Lukáš dívali se sobě do očí.
Nadporučíkovi, oči svítily čímsi strašlivým a hrůzným u zoufalím, a Švejk díval se na nadporučíka něžně, láskyplně jako na ztracenou a opět nalezenou milenku.
Švejk si musí porušenie disciplíny odsedieť vo vojenskom väzení, po skončení trestu pán podplukovník láskavo pridelil Švejka opäť za sluhu k Lukášovi:
Nadporučík Lukáš zdrceně se vypotácel z plukovníkovy kanceláře.
91. pluk sa sťahoval z Budejovíc do Mostu nad Litavou – Királyhidy. Švejk vstúpil do vlaku ako väzeň, lebo až, za niekoľko hodín mu mal vypršať trest. Do vagóna s väzňami zablúdil páter Lacina – mal takú istú krvnú skupinu ako feldkurát Katz. Švejk mu veľmi dobre rozumel a postaral sa o neho.
V Királyhide vyprovokoval Švejk medzinárodnú roztržku. Pán nadporučík napísal list krásnej panej Etelke Kákonyiovej, lenže list od Švejka prevzaljej manžel. Skončilo to bitkou maďarských a rakúskych vojakov.
Švejka sprevádzal starý sapér Vodička, ktorý Maďarov nemal v láske, ale Švejk mu to jasne vysvetlil:
„Někerej Maďar taky za to nemůže, že je Maďar."
Švejk podržal svojho pána, list radšej zjedol, aby nezistili, že ho napísal pán nadporučík. Plukovník bol nadšený vzťahom vojaka k nadriadenému a ocenil ho povýšením – Švejk sa stal kompanieordonancom.
So starým Vodičkom sa rozlúčil a sľúbili si, že sa stretnú:
„Až bude po ty vojně, tak mě přijď navštívit. Najdeš mě každej večer od šesti hodín u Kalicha na Bojišti."
„Tedy po valce v šest hodín večer." křičel zezdola Vodička.
„Přijď radej vo půl sedmý, kdybych se někde vopozdil," odpovídal Švejk.
Pán účetní šikovateľ Vaněk poslal pánovi nadporučíkovi Lukášovi nového pucfleka Balouna. Bol to večne nenajedený sedliak. Ak mal hlad, zjedol aj prídel pre svojho pána. Bol laky nešikovný, že nedokázal manipulovať ani s puškou – pri jedinom pokuse vystrelil susedovi oko.
Švejk má možnosť prvýkrát telefonovať, dokonca preberá vojenský telegram. Na druhej strane sú z jeho spôsobu telefonovania „mierne" nervózni:
„Um neun Uhr. – Unterschrift. Víš, čo je to Unterschrift, vopice, to je podpis. Opakuj to!"
„Um neun Uhr. – Unterschrift. Víš – čo je to Unterschrift, vopice – to – je podpis."
„Ty pitomče jeden. Tedy podpis: Oberst Schröder, hovado. Máš to? Opakuj to!"
„Oberst Schröder, hovado."
„Dobre, ty vole. Kdo přijmul telefonogram?"
„Himelhergot, kdo je ten já?"
„Švejk. Ještě něco?"
„Zaplať pánbůh, už nic. Ale máš se jmenovat Kráva."
V telegrame bol rozkaz, kedy sa majú vydať na front, ale keďže išlo o deviatu hodinu, Švejk zbytočne neznepokojoval svojho pána a doprial mu oddych.
3. diel – Slavný výprask
Vojaci vyrážajú cez Uhorsko na front. Darmo sa tešili na prídel konzerv, správne to odhadol Vaněk, ktorý povedal, že budú buď konzervy, alebo poľná omša pred odchodom. Bola poľná omša s poľným kurátom Iblom. Švejk si ešte aj vo vagóne dojatý spomínal na jeho reč:
„To bude moc fajn, jak povídal ten fekdkurát, až den se skloní k večeru a slunce se svýma zlatejma paprskama zapadne za hory a na bojišti bude slyšet, jak von říkal, ten poslední dech umírajícich, hejkot kleslých koní a stěnání ranených mužů a nárek vobyvatelstva, když mu hořejí chalupy nad hlavou. Ja mám moc rád, když tak lidi blbnou na kvadrát."
Dôstojníci fasovali okrem prídelu aj pečeňové paštéty a uhorskú salámu. Nadporučík Lukáš zo svojho prídelu neochutnal, Baloun – neustále trápený hladom – neodolal a paštetu zjedol aj so staniolom. ^y
Kadet Biegler bol podozrivý, že dostal úplavicu. Pretože nemali v lazarete pre neho miesto, ležal na oddelení cholery. Zjedol 30 „kremrolí", vypil fľašu koňaku a v nemocnici z neho urobili nositeľa cholerových bacilov.
V Budapešti sa dozvedeli, že taliansky kráľ sa pridal k mocnostiam a vypovedal Rakúsku vojnu. V príkaze najvyššieho veliteľstva nechybalo tradičné:
„Chceme zvítězit, musíme zvítězit, a jistě zvítězíme!"
Batalión putuje smerom na Laborec na hranice s Haličom. Švejk si dlhé chvíle kráti premudrelými rozhovormi s jednoročným dorovoľníkom Marekom, ktorý väčšiu časť jednoročného kurzu prežil v base.
Okolo Humenného bolo vidieť stopy bojov (zákopy, vypálené usadlosti). Na peróne postávali ruskí zajatci s dotlčenými tvárami od bitky. Pán Lukáš dostal chuť na koňak a Švejk mu ho načierno kúpil, stretol ho však poručík Dub:
„Co to tady neseš, ty jeden mizero. Vytáhni to ven!"
Švejk vytáhl láhev s nažloutlým obsahem, se zcela jasnou a zřetelnou etiketou Cognac.
„Poslušne hlásim, pane lajtnant," odpoveděl Švejk neohroženě, „že jsem si byl do prázdny flašky od koňaku napumpovat trochu vody k pití."
Pred očami podozrievavého poručíka Duba vypil celú fľašu koňaku, len aby zachránil dobré meno nadporučíka Lukáša.
Poručík Dub zakázal navštevovať nevestince v meste, v ktorom posádka zastala. Sám pán poručík sa v jednom takom dome zabudol, páni dôstojníci vyslali po neho práve Švejka. Nagrobiánil madame, ktorá podnik viedla, ale úplne opitého Duba dopravil k jednotke. Keď 11. „kumpánie" vystúpila na Torowu–Wolsku, poručíka Duba museli podopierať, ale plamenne rečniť neprestal.
Vojaci prichádzajú do styku aj s miestnym obyvateľstvom, treba zohnať ubytovanie a stravu. Ubytovali sa u starého pána farára:
„Byl vychován svým otcem ve velké nenávisti proti Rusům, kterouž nenávist však najednou stratil, když Rusové ustoupili a prišla rakouska vojska, kteráž mu sežrala všechny husy a slepice..."
Mužstvo pochoduje:
Bylo po polední krajina težce oddychovala a ve vedru a špatně zaházené jamy s pochovanými vojáky vydávaly hnilobný zápach. Prišili do krajiny, kde byly svedeny boje na postupech k Přemyšlu a kde strojními puškami byly skoseny celé batalióny.
„Tady to vypadá jinak než u Prahy", řekl Švejk, aby přerušil mlčení.
Nevedia sa dohodnúť na správnom smere cesty, a preto sa Švejk oddelí od skupiny a ide inou cestou. Pri jazere vyplašil kúpajúceho sa ruského vojaka.
Švejk zvědav, jak asi by mu slušela ruská uniforma, která se válela pod vrbičkama, svlékl svou a oblékl si ruskou uniformu nešťastného nahého zajatce, který utekl od transportu ubytovaného ve vesnici za lesem.
Švejka zatkla maďarská patrola, ktorá hľadala ruského zbeha.
4. diel – Pokračovaní slávného výprasku
Švejk sa ocitol v zajateckom tábore, kde bolo veľa príslušníkov východných národov. Bol jediný, ktorý rozumel po nemecky, nemal si s kým pohovoriť, až sa nakoniec dostal k šikovateľovi a rozpovedal mu, čo sa mu pri jazere prihodilo. Nechcel mu dlho veriť, pretože ho pokladal za ruského žida, ktorý vie po nemecky. Hrozila mu poprava obesením ako vlastizradcovi. Stál pred vojenským súdom:
„Vy jste zradil císaře pána", vybafl na Švejka.
„Ježišmarjá, kdy?" vykřikl Švejk, „Já že jsem zradil císaře pána, našeho nejjasnéjšího mocnára, pro ktorého jsem už tolik trpěl?"
„Nechte hloupostí," řekl major.
„Poslušne hlásim, pane majore, že zradit císaře pána není žádná hloupost. My lid vojenský přísahali jsme císáři pánu věrnost, a přísahu, jak spívali v divadle, co věrný muž jsem splnil."
Nakoniec prišiel telegram, v ktorom oznamovali, že sa z 11. pochodovej roty stratil ordonanc Švejk. Aj keď štáb brigády mal nového šéfa, Švejka uvítal starý známy poručík Dub:
„Ty mne piješ krev, viď?"
„Piju," odpověděl Švejk.
Švejk hľadá svoj batalión v stanici Zólranka, tam už bolo počuť hukot diel. Musel za svojimi vydať do Klimontówa. V ten deň práve dôstojníci zorganizovali zabíjačokové hody. Baloun sa rozplakal, keď zacíti] vôňu domova. Nakoniec mu kuchár predsa len niečo doniesol:
„Doma když jsme zabíjeli, tak jsem napřed", podotkl plačlivě Baloun, požíraje malé jelítko, „snědl pořádny kus ovaru, celej rypák, srdce, ucho, kus játer, ledvinu, slezinu, kus boku, jazyk a potom..."
Aj Švejk si pochutil a spokojný prehlásil:
„To jsem opravdu rád, že jsem zas mezi svýma. Moc by mě mrzelo, kdybych nemoh prokazovat kumpánii dál svoje platný služby."
Ku kompánii autom dorazil aj poručík Dub a doviezol aj kadeta Bieglera, ktorý bol podozrivý, že má choleru. Posledné slová románu vyslovil poručík Dub:
„Patiriotizmus, věrnost k povinnosti, sebepřekonání, to jsou ty pravé zbraně ve válce! Připomínam si to zejméma dnes, když naše vojska v dohledné době prekročí hranice."
Forma
Román je súborom obrázkov z jednotlivých prostredí, v ktorých sa pohyboval Švejk. Napriek tomu, že román nie je jedným jednoliatym rozprávaním, nachádza sa tam množstvo malých alebo rozsiahlejších rozprávaní s pointou, ktoré podáva Jozef Švejk v každej situácii, V treťom a štvrtom dieli je menej dialógov a viac monologických častí.
Autor neopakovateľne využíva ľudový humor, karikatúru, hyperbolizáciu. Niektoré príbehy majú charakter čierneho humoru, napr. príbeh o vojakovi–invalidovi, ktorému za trest zoberú úmelú nohu.
Nájdeme tu aj absurdné situácie, v ktorých autor majstrovsky zachytil prostredie, atmosféru, napr. inšpekcia na latrínach, na ktorých musia vojaci vykonávať patričnú činnosť na povel.
Súdobých čitateľov pobúrili príliš vulgárne scény s priliehavým slovníkom, napr. keď Baloun rozpráva, ako mu to dobre trávi, čo všetko zje a koľko a v akej podobe to z neho vychádza.
Ako príklad na karikatúru, spomenieme opis postavy a charakteristiku poľného kuráta Katza.
Niektoré scény sú spracované ako gag, mohli by sa bez úprav zahrať, napr. Švejkovo telefonovanie.
Okrem príbehov, charakteristík oživujú text novinové správy, listy, bojové piesne.
Najzvláštnejšou stránkou diela Jaroslava Haška je jeho jazyk. Opustil spisovnú češtinu a v ústach postáv zaznieva jazyk pražskej ulice:
Zvedli se a Vodička řekl k Švejkovi: „Vidíš je, lotry, každej den vejslech, a přrád žádnej vejsledek. Kdyby už nás radší, himelhergot, vodsoudili a netahali se s náma. Takhle. se celý boží den válíme a těch maďarskejch kluků běhá vokolo..."
(vodsúdili – odsoudili, vejslech – výslech, vejsledek – výsledek, maďarskejch – maďarských, vokolo – okolo)
Jazyk je šťavnatý aj preto, že sa nerozpakuje použiť (funkčne) vulgarizmus alebo jadrné ľudové porekadlo:
„Bejvaly v hospodách," řékl Švejk, „takový pekný nápisy proti kibicům. Pamatuji se na jeden: Kibic, drž tlamajznu, než tě přes, ní šmajznu."
... lepí se jako h.... na košili atď.