Román prinášajúci do slovenskej literatúry postavu vytvorenú pod vp]yvom expresionizmu. Ľudia dediny Ráztoky sa ocitajú v ťaživých podmienkach vojny a rozpadu Rakúsko-Uhorska, pokúšajú sa riešiť svoju situáciu živelne bojujú so zlým osudom, búria sa proti porobe, cenia si slobodu a prvýkrát si slobodu vlastnoručne vybojujú.
Postava — burič je individuálna (napr. Ilčíčka, Štefan Ilčík, Adam Hlavaj), ale aj kolektívna (ľud Ráztok koná ako jeden, hovorí i ako jedna postava, nakoniec sa mení na živel a robí účtovanie s vojakmi, obchodníkom a krčmárom, s notárom; je to otvorená, dopredu neorganizovaná, živelná vzbura).
Expresionistické postavy konajú pudovo, málo rozmýšľajú o svojej situácii a viacej konajú. Pociťujú silný cit, všetko sa koná vo vybičovanej atmosfére (napr. Eva sa hádže do vody, notár dostane porážku od silného strachu, Ilčíčka nevie premôcť smútok, že jej syn nepríde a šľahá každého okolo seba, gazdiná Matajka sa bez miery opíja po smrti dieťaťa, Krista a iné dievky i ženy vyhľadávajú náručia vojakov a žandárov).
Veľké miesto má v správaní človeka temperament (ľudská krv) - búri sa pri láske alebo zlosti, pri nenávisti, ruky človeka sú plné krvi.
Román sa zapája do skupiny literárnych diel s témou 1. svetovej vojny. Autor zachytáva dopad vojny na civilné obyvateľstvo ďaleko za frontovou líniou. Z nič nehovoriacej vojny, ktorá sa ich netýkala, zjavia sa prví zranení (Ondrej Koreň), zabití (Komárovi synovia), znásobí sa bieda a hlad (Eva Hlavajová so synkom), pribudne dezercia (Adam Hlavaj), choroby (červienka, pri ktorej umrie veľa detí z dediny), rekvirácie, bohatnutie obchodníkov, nekontrolovaná moc štátnej správy (notár a žandárstvo), skazené mravy (Krista), alkoholizmus (Matajka, Kúrňava), vraždy (Štefan Iičík zabije ukrutného veliteľa Rónu, dedina utopí notára), samovraždy (vojačik „pánča", Eva Hlavajová).
Autor:
Milo Urban (1904-1983), narodil sa v rodine horára pod Babou horou, neukončil gymnázium pre finančné problémy po smrti otca. Počas prvej Slovenskej republiky pracoval ako redaktor v prorežimných novinách. Patrí do slovenskej medzivojnovej literatúry, je po Timrave ďalší samorastlý talent.
Útvar:
sociálny expresionistický román z voľného románového cyklu piatich románov bez spoločného názvu (Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor — cyklus zachytí — autorovou optikou — spoločenské dianie od vypuknutia 1. svetovej vojny roku 1914 po vypuknutie Slovenského národného povstania roku 1944).
Román s kolektívnym hrdinom (podľa niektorých teoretikov unamistický román — una ánima, lat. jedna duša).
Ľud Ráztok vystupuje ako jedna bytosť.
(Niektoré repliky sú kolektívne, napr.: Chlapi pribehli. — Kdeže ho máš? „Pohlušiť pánov!" volala sedľač po dedinách, volal pracujúci ľud.
V priamej reči chýba uvádzacia veta, ktorá by slová prisúdila konkrétnemu človeku, napr.: Návrh sa rozhorel a zmenil vo všeobecný súhlas: - Poďme! Poďme k Áronovi!)
Pre román sú typické masové scény (pochod dediny na ubikáciu vojakov, namočenie notára do potoka, rabovačka židovského krčmára).
Kompozícia
Román sa skladá z dvoch častí:
- 1. časť — Stratené ruky (24 kapitol: prvé kontakty Ráztočanov s vojnou; príchod zmrzačeného Ondra Koreňa; odvod; Eva Hlavajová čaká dieťa; Eva urguje u notára návrat svojho muža z vojny; Ilčíčka sa radí s kňazom o synovi; Ilčíčka zakáže synovi ujsť pred vojnou do Pilska; Kristka chodí so žandárom Angyalom; rekvirovanie dobytka; konflikt Štefana s čatárom Rónom; dedina odsúdi Evu za nemanželské dieťa; rozbitie zvonov; poprava Štefana Ilčíka za vraždu Rónu; Evina smrť.)
- 2. časť — Adam Hlavaj (24 kapitol: dezercia Adama Hlavaja; zvesť o Evinej smrti; Okolického strach; Kúrňava zradí Hlavaja a pod hrozbou dediny mu neskôr pomôže ujsť, dedina nesie Evino dieťa notárovi pred prah; Krista si začne s vojakom Lányim; Adam sa skrýva po lazoch; notára porazí pri stretnutí s Adamom; deti umierajú na červienku; Matajka pije; vracajú sa chlapi z frontu; dedina ide k škole, kde sú Vojaci; smrť Ilčíčky; vyhnanie vojakov; u Árona; Okolického objavia vo voze slamy, namočia ho po hlavu do potoka; rabovačka Áronovej krčmy a domu; požiar a slobodný smiech Adama Hlavaja).
Napriek tomu, že nosným príbehom románu je príbeh Evy a Adama Hlavajovcov, najprepracovanejšou, najdynamickejšou postavou je Ilčíčka. Je v diele prítomná od prvých strán na rozdiel od Evy alebo Adama.
Ilčíčka patrí do celého radu veľkých postáv matiek v medzivojnovej literatúre. Autor svoju postavu matky obohacuje živelnosťou, prudkosťou, pudovosťou. Ilčíčka podobne ako mnohé „medzivojnové" matky je tragickou postavou.
V románe niet klasickej hlavnej postavy, ktorá by bola nositelom deja v každej kapitole. Vidno to aj na charakterizovaní postáv - chýba podrobnejšia priama charakteristika, väčšinou chýba podrobný opis postavy, na aký sme boli zvyknutí u realistov (napr. nevieme si do podrobností predstaviť, ako vyzerá Adam. O Eve vieme, že bola s očami srny a telom pokorným ako páperie).
Autor mal pred sebou cieľ — ukázať pohyb, nekontrolovateľný sociálny pohyb slovenskej dediny na začiatku 20. storočia. Záleží mu na dedine ako celku, nie na jednotlivých ľudoch.
Postavy sú odlíšené sociálne — na jednej strane dedina, na druhej strane páni (notár, farár Létay), žandári, vojaci. Kúrňava napriek donášačstvu a kolaborácii nakoniec predsa patrí viac dedine než štátnej moci.
Kapitoly sú relatívne samostatné, každá má svoju pointu.
Postavy
Eva Hlavajová — je prítomná v deji až od piatej kapitoly.
Mladá krásna žena, na ktorej si notár išiel oči nechať. Mala nadovšetko rada svojho muža Adama, ktorý musel narukovať. Keď bola za notárom, aby ho reklamoval z frontu, notár zamkol miestnosť, aby nemohla ujsť, a násilím ju zneužili. Eva čaká dieťa, ale napriek tomu trvá na tom, aby sa jej muž mohol vrátiť domov. Uverí notárovi, že sa o to pokúsi, ak neprezradí, s kým čaká dieťa.
Evu odsúdi celá dedina. Pretože mlčí, myslia si, že k dieťaťu prišla dobrovoľne. Nik nie je ochotný pomôcť jej okrem Ilčíčky a Ondreja Koreňa. Nevládze obrobiť polia a spolu so svojím synkom sú viac hladní ako sýti.
Farár Létay ju odsúdi, ale zľutovanie nájde u dekana Mrvu. Dieťa sa narodí a Létay ho odmietne pokrstiť.
Tichá, pasívna Eva nevie viac vzdorovať, koná neustále akoby v citovom skrate, pretože sa nemôže nikomu ani zdôveriť. Rozhodne sa so životom skončiť, pretože už dlhšie nedostala list od Adama a obáva sa, ze jej muž už vie, ako dogazdovala. Utopí sa v rieke.
Postava Evy vyznieva ako obeť, je veľmi kontrastná voči Ilčíčke alebo Adamovi Hlavajovi, ktorí bojujú činom proti bezpráviu.
Adam Hlavaj — vystupuje až v druhej časti románu.
Bol známy svojou prchkosťou. Rýchlo sa nahneval, konal pudovo, hnev ním často lomcoval. Aj ked nebol doma, ľudia sa spočiatku obávali klebetiť o Eve, pretože vedeli, že ju i synka ľúbi. Ked sa dozvedel o Evinom konci, najprv sa nahnevá, ale potom si uvedomí, že sama i od seba si iste takýto koniec nezvolila, že jej niekto musel ublížiť.
Na vojnu odišiel ako mocný chlap, vrátil sa zarastený, vyschnutý, ako po rokoch väzenia. Zažil ruský front, v ušiach mu doznieva rev ľudí a výstrely. Prešiel ako mnohí iní, ale nie k susedom, dezertoval a vrátil sa domov. Prekonal celé týždne prenasledovania a úteku. Za posledné peniaze si kúpil civil, aby nevzbudzoval podozrenie.
Keď videl, čo spôsobila vojna — hŕby mŕtvych, biedu a smútok — povedal si, že dosť bolo odpúšťania a nastal čas pomsty a odplaty. Videl, ako sa v krvi rodí nový vek, stal sa smelým a odbojným tvorom. Prišiel smelší, sebavedomejší. Odmieta, aby sa mocní k nemu horšie správali ako k dobytku.
Chýba mu puška, chce si ju zadovážiť. Chce potrestal notára, ale nechce ho zabiť. Robí rozdiel medzi vraždou a zabíjaním vo vojne. Uvedomuje si, že keby niečo urobili notárovi, poštvú proti sebe vojsko. Chce Evu očistiť, aby tak očistil a chránil svojho syna Adama. Prespáva na samotách a ľudia si dôverne šepkali, že u nich bol. Okrem Kúrňavu sa nenašiel nikto, čo by ho prezradil.
Intenzívne vníma vôňu zeme, povetrie mu ide rozhodiť hruď. Zrastie s krajinou a prírodou, ktorá ho ukrýva. Po nejakom čase sa stal pojmom v celom kraji. Postaví sa prirodzene na čelo živelnej masy, ktorá chce účtovať s nespravodlivosťou.
Na záver diela podpáli krčmu, so smiechom sa díva, ako horí všetko staré a zlé. Bol slobodný.
Ilčíčka
Vdova žila so synom Štefanom. Medzi matkou a synom bol krásny vzťah, po smrti otca sa srdečnosť tohto vzťahu ešte prehĺbila. Chránila ho pred svetom a za devätnásť rokov nezažil nič zlé.
Bojí sa o svoje dieťa, a preto sa ide poradiť k dekanovi Mrvovi, keď ho odobrali za vojaka. Chce sa ho opýtať, kto má právo jej brať jediného syna, ale nepočuje nič, čomu by porozumela.
Ani u notára nepochodí, keď žiada, aby jej syna z vojny reklamoval — je vraj burička. Veľmi prudko reaguje, notárovi vynadá do zloduchov a preslávi sa tým po okolí.
Štefan chce utiecť do Pilska, ale matka sa bojí, že ho budú prenasledovať, a radšej mu radí, aby nastúpil k vojsku. Obávala sa bezprostredného nebezpečenstva a neuvedomila si, že súhlasí s ešte väčším.
Štefan natrafí na krutého Čatára Rónu, ktorý nováčikom nedá ani dýchať. Zabije svojho veliteľa rýľom pri kopaní zákopov v situácii, ktorú už nedokázal rozumom zvládnuť. Napriek tomu, že ho matka priúčala kresťanskej morálke — zabil a bol popravený.
Ilčíčka sa nedokázala zmieriť so smrťou syna. Každý úradník, každý vojak patrí k tým, ktorí jej vzali syna. Keď sa na konci vojny vracali chlapi domov, v zúfalstve si opakovala, že ten jej nepríde.
Išla na čele zástupu, ktorý sa vydal k škole, kde bývali vojaci. Chrapľavým hlasom žiadala svojho syna, pôsobila dojmom šialenca. Ked sa dotkla veliteľa, prebodli ju bodákom.
Aj keď bola žena, bola smelšia ako ostatní. Nemala rada na susedoch ten pokoj a odovzdanosť, chcela ich vyduriť k činu, túžila ísť ďalej, hoci so zranenými nohami.
Na povrchu tvrdá, odbojná žena bola láskavejšou matkou ako hociktorá iná. Bola mierna a ľútostivá k svojmu krstnému synovi Ondrovi Koreňoví, ale vedela pomôcť aj Eve Hlavajovej, postarala sa o sirotu po Eve — o Adámka.
Notár Okolický
Pochádzal zo zemianskeho rodu, mal zvyky svojej spoločenskej vrstvy — pitky, poľovačky, pekné ženy. Rád sa dal obsluhovať, rád si pospal, od roboty sa nepretrhol. Za vojny bol ešte viacej chránený a mohol lepšie zarobiť na reklamáciách z frontu.
Mal štyridsťpäť rokov, muž v plnej sile, zvykol si na málo roboty a rešpekt v dedine. Ľahko zvíťazil nad dedinčankou Evou Hlavajovou, ktorá na neho hľadela ako na autoritu, navyše ked si pri tom zamkol úradovňu a bol násilník. Preto sa vyľakal, keď mu Kúrňava doniesol zvesť, že Eva čaká dieťa, aj keď jej muž je na vojne. Začal sa báť o svoje zemianske meno a hlavne — zaváňalo to zneužitím úradnej moci, hoci Eva si to neuvedomovala. Začal sa obávať prudkosti jej muža, bolo by mu vyhovovalo, keby na fronte zahynul.
Keď prišla správa, že Hlava] dezertoval, jeho najväčšou starosťou bolo chytiť ho a zatknúť.
Bál sa stretnutia chlapa s chlapom, bál sa až natoľko, že ho porazilo, ked si ho Hlavaj našiel počas poľovačky. Klamal Adamovi do očí, že jeho žena za ním sama chodila. Nebol jediný, kto videl Evu vchádzať do svojej izby, videl ju aj jeho prisluhovač a donášač Kúrňava.
Dedinčania ho nemajú radi, v ich očiach predstavuje štátnu moc, ktorá ich obrala o všetko, ešte aj o životy ich synov. Notár vidí, že mu už nepomôže ani vojsko, ani žandári, dá sa odviezť na voze v slame, ale ho tam objavia.
Rozbesnený dav ho ponorí do potoka tak, že mu len podopretá hlava trčí, ale ktosi tú podperu zoberie a notára nájdu utopeného na tom mieste, kde kedysi Evu.
Dej a ukážky
1. časť — Stratené ruky
Oravská dedina Ráztoky spočiatku brala vojnu ako narušenie nudnéhu toku dedinského života.
Polia neboli rozryté, mestá nehoreli a krv, akási zvláštna, krásna krv, bezbolestne vytekala z rán.
V Ráztokncli nepoznali kanóny ani guľomety: granáty plietli si so šrapnelmi a ťažké motorové delá, ktoré v okruhu štyroch kilometrov rozbíjali okna, pokladali za akési nadprirodzené tvory, majúce rozum a slobodnú vôľu.
Ráztoky, hoci ležali pánubohu za chrbtom, vojna našla a ponorila do víru úkrutnej svetovej ruvačky.
Po troch rokoch vojny prišiel do dediny prvý zmrzačený vojak, kráčal ulicou a za ním tiahol húf detí. Hračka ho prvá pristavila otázkou, kto je, lebo nespoznala svojho krstného syna Ondreja Koreňa. Mal znetvorenú tvár, amputovanú ruku a:
— Čože… ? Ty ani nehovoríš? — prekvapila sa Ilčíčka ešte viac.
Koreň urobil hlavou popieravú posunok.
— Nemý! — vybuchlo z Ilčíčky.
Aj Ilčíčka má syna Štefana, ktorý čaká na odvod. Má devätnásť rokov a je istý, že ho odvedú. Teší sa, že ho budú potľapkávať chlapsky po ramene ako seberovného. Žil len s matkou:
Odvtedy, čo starý Ilčík umrel, táto srdečnosť medzi matkou a synom sa len utužila, zoživela. Stali sa jeden druhému nepostrádateľnými.
„Môj Števko", začínala a končila Ilčíčka svoje reči, no hoci ľudia chceli tomu dať posmešnú príchuť, nemohli.
Štefan na odvode vidí nešťastie v očiach žien i mužov. Neverí nadšeným rečiam kaplána Létaya o vlasti.
Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úsť vložiť a vlasť im nepomohla. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zabrali posledné, čo bolo, a vlasť — nemala zľutovania.
Za ten čas jeho matka doviedia zmrzačeného Ondreja rodičom. Bola vždy prudká, ale to, čo v posledných časoch videla, učilo ju nenávidieť:
— Tak žobráka vám z neho urobili, zjedli vám ho. Darmo ste ho vychovali, čo si teraz počnete? Robiť nemôže, ba ani dohovoriť sa nebude vedieť s nikým. Žobrák, na celý život je žobrák.
Bol v tom hlase akýsi zvláštny, divný zvuk, ktorého dosiaľ u Ilčíčky nikto nepočul. Drel ako pílka a zarezával do duše. Nebolo v ňom ľútosti; tá zmenila sa na dravú nenávisť. Švihajúcu okolo seba bez výnimky každého, i samu Ilčíčku.
Ľudia sa boja čokoľvek povedať nahlas, pretože sa zatváralo na neoverené udanie. Predsa len vzruší dedinu jedna klebeta: Eva Hlavajová čaká dieťa, hoci jej muž Adam je na fronte. Všetci sa čudovali, lebo videli, ako Eva zamdlievala od žiaľu, ked jej muž odchádzal na front.
Ondrej sa od spravodlivo nahnevanej Ilčíčky dozvie, čo chce vedieť od príchodu:
— Zvedavý si, čo je s Krislou Dominovou, pravda ? — opýtala sa ho.
— Tvoja Krista vláči sa za inými.
Ondrej sa zahniezdil a zosmutnel A Ilčíčka týmto hlasom pokračovala:
Tá si našla iných, lepších ako ty. Čože si ty? Gazda, odkázaný na ovsenú kaša, na svoje ruky a na zem, ktorú treba veru poriadne obracať, aby si z nej nezdochol. Krista má mäkké ruky, je pekná a mládenci, ako počúvam, i žandári, sa za ňou blaznejú. Bude strážmajstrovou; nemusí sa trápiť rýpaním zeme.
Je o to horšia, o Čo je presvedčenejšia, že večer, keď sa jej syn vráti z odvodu, oznámi, že ho odobrali. Je to jej jediný syn, ostane na majetku sama, ale podľa slov notára Okolického vlasť potrebuje každé rameno.
Aj notárovi sa donesie veľká novina, že Eva Hlavajová čaká dieťa. V ten istý deň slúžka oznámi návštevu — Evu Hlavajovú; prišla sa opýtať, či už počul, čo sa po dedine hovorí:
— Povedz, je to pravda?
— Je, — odvetila Eva akýmsi tupým hlasom.
— Hlúpa! — zvolal Okolický zlostne, vyskočiac od stola.
— Prečo hlúpa? — uprela Eva naňho udivené oči.
— Azda preto, že som sa vám dala zneužiť? Máje pravdu, hlúpa som bola, ale… Mali ste dvere nezamykať.
— Stalo sa, — začal potom, hľadajúc túto stranu, — preto myslím, že dobre bude, ked tvojho muža ani reklamoval nebudeme. Vojnaa je divá a ako sa zdá, potrvá ešte dlhý čas. Guľky blúdia poľami, i ktovie, či so jedna nepomýli?
— Čo? Vy môjho muža nechcete reklamovať? — zvolala vyjavene.
Eva trvá na tom, aby sa Adam mohol vrátiť domov, len za tú cenu nepovie nikomu v dedine, kto je otcom dieťaťa. Nebude o tom nikto vedieť, len Kúrňava videl, kto bol v izbe u Okolického.
Ilčíčka hladá radu a útechu u dekana Mrvu, ale ju nenachádza. Pán dekan jej pripomína, že nie pre tento svet žijeme. Pokúsi sa vymôcť si syna u notára Okolického, ale nepochodí ani tam, vynadá mu otvorene do zloduchov.
Štefan sa rozhoduje, či neunikne vojne radšej tak, že utečie do Pilska, ale matka sa bojí, že bude prenasledovaný ako zbeh, a nedovolí mu to.
V dedine popisujú dobytok na rekviráciu pre vojsko, dedinský sluha a poskok notára Okolického Kúrňava je aktívnejší, akoby sa žiadalo. Nakoniec ho Kramár zhodí do močovky. Notár vyšetruje, čo sa stalo, a hoci Ilčíčka ani vtom dvore nebola, aj na ňu zvedú poburovanie.
Štefan sa dostane v kasárňach pod velenie krutého čatára Rónu. Trápi ich zbytočným cvičením, ubíja ich ľudskú dôstojnosť. Zasadol si na chlapca, ktorého chlapi prezývali „pánča", lebo ešte nevládal robiť zarovno s nimi. O čo ho vojaci viac chránili, o to ho viac Róna ubíjal. Nakoniec chlapec spácha samovraždu a v chlapoch sa ozýva vzdor.
Eva sa so svojím stavom netajila. Dedina ju odsúdila, nemal jej kto pomôcť pri poľných prácach.
Eva Hlavajová sama musela zapriahať i chytiť sa pluhu a neskoršie, aj kosy. Najať si nemohla nikoho, lebo nádenníkovi treba bolo zaplatiť, a ona peňazí nemala.
Na Evu Hlavajovú upreli sa pohľady celej dediny, sledujúc každý jej krok s istou zlomyseľnosťou ľudí, zarytých, do môjho úzkeho prostredia, nasilu hladujúcich zlo, aby ho mohli bičovať.
Ľudia neverili Eve, že chce, aby sa jej muž vrátil, podozrievali ju z falošnosti. Nemal ju kto poľutovať, keď jej zvlhlo nepozvážané obilie na poli, povedali: — Tak veru… Boh ju tresce!
Jediný, kto ju nezatratil, bol dekan Mrva, hoci kaplán Léray ho za to kritizoval. Eva ešte raz zájde za Okolickým, ale už s krikom. Vidí, že urobila chybu, hneď potom, ako sa to stalo, mala to vykričať. Teraz by jej nik neuveril. Listy od Adama prestali chodiť a Eva sa bojí, že to preto, lebo vie, čo vykonala. Veľa bolo trpiacich, ale našli sa aj takí, čo sa im darilo. V dedine medzi nich patril krčmár Áron.
Kal-nekal, špina-nešpina: ako hladné hyeny vrhali sa na ľudí dolámaných vojnou. Nemilosrdne oberali ich o všetko, čo mali. Využívali tieseň, biedu, a ťažili z nej bohatý lup, na ktorom schli slzy a znoj celých pokolení. Vedeli speňažiť všetky neresti. Peniaze v ich rukách rástli závratnou rýchlosťou, robili svojich majiteľov, kedysi všivavých idiotov, žijúcich z odpadkov, váženými osobnosťami, ktoré krivili nosom nad sedliackym kožuchom.
Vlasť nemala dosť ocele, a preto Ráztočania prišli o symbol svojej stáročnej viery — o zvon, čo mal aj meno — Ondrej:
Rozbil sa na tri kusy.
S ním akoby sa rozbilo kus ráztockej pobožnosti, akoby bolo odpadlo kus ráztockej viery. Ľud zmeravený, zamĺkly hľadel naň, na to svoje medené srdce, ktoré v zime či v lete, v jase slnka či v mraku dažďov volávalo k Bohu.
Čatár Róna neprestával trápiť vojakov, až nakoniec si „pánča" siahlo na život. Štefana Ilčíka sa jeho smrť dotkla, prestal poslúchať, odvrával, ak rozkaz nemal logiku, a nevychádzal z basy. Mal pocit, že ho neberú ako človeka, že by im vyhovovalo, keby bol vraždiacim nástrojom bez mozgu.
Jedného dňa pochodovali dvadsať kilometrov o hlade a namiesto odpočinku čatár Róna vydal rozkaz kopať zákopy. Poháňal Štefana do roboty, že z neho až tieklo:
— Nate, kopte si vy, — povedal, podávajúc mu rýľ. Nedbal už vtedy na nič. Čatár Róna uprel naň oči, akoby nebol hneď pochopil, o čo ide, ale potom priskočil k Ilčikovi, zahnal sa a udrel ho po tvári.
— Hovädo! — zreval.
Ilčík nepovedal ani slova, jednou rukou chytil udretú tvár, druhou rýľ a vzápätí s rozmachom sekol. Videl, ako čatár Róna zdvihol na obranu lakeť, lež rýľ prešvihol ponadeň a Rónovi na hlave otvorila sa strašná rana.
Jedenadvadsiateho septembra vyviedli Štefana Ilčíka zo žalára. Bol krásny jesenný deň: na veselej, belasej oblohe, pod ktorou predmety jasne vystupovali, dvíhalo sa biele slnce.
„Žiť, žiť!" volalo jeho mladé srdce, kričala jasom slnka pošteklená krv, dvadsať mladých rokov, zabodnutých v tele.
Tri výstrely odzneli.
Tri jasné obláčiky sa vzniesli do vzduchu; tri jasné smrti.
Ráztoky mali novú udalosť, kňaz odmietol pokrstit nemanželského syna, ktorý sa narodil Eve Hlavajovej. Adamko plače od hladu a Adam sa z frontu nevracia…
Vykročila a ocitla sa pri potoku. Bola tam vrbina a pod ňou pláň, kde sa v lete chlapci kúpavali. Voda ešte neopadla celkom; bola mútna, s druhým mesiacom na hladine, ktorý, akoby prlepený na nej, jemne so pochieval.
V poslednej chvíli si Eva zmyslí na dieťa, ktoré je ešte nepokrstené…
Chabo vystrela ruku, ale vtedy už bolo neskoro. Voda sa pod ňou rozčerila a na druhej strane, ešte poniže lavice, ktosi sa rozbehol k dedine, volajúc:
— Topelec, topelec!
Notár dal prehľadať všetko, či sa nenašiel list, povyzvedal sa, či ani pred smrťou Eva neprezradila meno otca a upokojil sa.
Dedina na procesii za skončenie vojny prosí Boha o zľutovanie.
Bez konca, ako more, bolo to volanie, zmäknuté bezmedznou dôverou, zatopené vrúcnosťou ranených sŕdc. Chvel sa v ňom bezmocný, k stene pritisnutý človek, ktorý zablúdil vo svojom poznaní a východiska nevidel. Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky.
A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ruky plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky…
2. čast — Adam Hlavaj
Adam Hlava] zbehol z frontu, po mnohých týždňoch prichádza k vlastnému domu. Dom bol tichý, tmavý. Adam darmo klopal na okno:
— Eva, Eva…!
Notára Okolického zamrazí, ked mu prídu oznámiť, že dedina má zbeha — Adama Hlavaja. Adam zájde k Ilčíčke spýtať sa, kde je jeho žena.
— Eva sa utopila, — zvestovala mu Ilčíčka.
Adam Hlavaj, ktorý vedel vzdorovať celé týždne, bol chviľu bez dychu, bez seba.
Adamovi sa nepáči pasivita ľudí v dedine.
— My sme v ich očiach nie ľudia, — pokračoval, meniac sa v horiacu hlaveň, — to píšu len v knižkách; my sme v skutočnosti pred nimi horší než dobytok. Koňa si cenia viac než človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My? Nám dajú prázdne heslá musíme sa za ne zabíjať. Ak nie, ľahká pomoc: postavia ťa k vŕbe a bez výčitky svedomia zastrelia. Koňovi to neurobia.
— Zbaviť sa pijavíc! Pohlušiť ich! — vyhadzoval Hlavaj zo seba ťažké vety.
— Hej, ale… zákon!
— Zákon sme my! — povedal.
Hneď pri prvom stretnutí ich vyrušia ťažké čižmy žandárov, Adam sa musí skrývať.
Najviac leží v žalúdku Okolickému, ten zabudne na zemiansku česť a rozhodne sa podplatiť Kúrňavu, aby sa lepšie snažil a Adama vystopoval. Adam sa cíti šťastný aj uprosted zimy a metelice:
V zúrení bieleho živlu, vysoko, ďaleko v horách, Hlavaj čul, ako sa vystrel v ňom jednoduchý človek, ktorý nepotreboval pre svoj život zvláštne účely, ktorý žil len preto, aby žil a žil radostne.
Kúrňava sa ulakomí na Okolického ponuku a prezradí, že Adam Hlavaj je u Kramára. Nemohli ho na noc odviesť do Vranova, preto ho zavreli v obecnom dome, Kúrňava sa pochváli, že je to jeho robota, a dedina ho odsúdi ako zradcu. Vidí, že v dedine by mal ťažký život, keby neodčinil, čo spôsobil, a preto Kramára a Hlavaja pustí z väzenia. Vinu za Hlavajov útek hodí na nepozorných žandárov.
Adam sa schová u Evinho brata na samote.
Dedina sa dozvie, že príčinou Evinej hanby je notár. Dedina začína vrieť. Jedného večera sa rozhodli ani nemanželského syna otcovi — notárovi pred dvere.
Ten večer v Ráztokách naozaj podobal sa vreniu rozhnevaných včiel. Chodilo sa z domu do domu, hovorilo sa úryvkovitým hlasom, mimovoľne sa používalo najsurovejších slov, vystihujúcich akosi najlepšie pravú podstatu vecí.
— Notárovho pankharta chováte, — prichodili k Sivonke, aby jej oznámili novinu. — To Hlavajka s notárom mala.
— Dajte mu ho, — navrhovali iní, — Čo si zadovážil, nech si opatruje.
Sivonka si dieťa vzala naspäť, pretože sa v dedine objavili privolaní žandári.
Notár sa už strachu nezbavil, začal sa každý deň opíjať, udržiaval sa alkoholom počas dňa vo forme, ale bol klbkom nervov.
Krista Dominová po ukončenom vzťahu so žandárskym veliteľom Angylom má nového nápadníka. Dievky nemali mládencov, ženy strácali mužov.
Mládencov nebolo, preto každá príležitosť bola dobrá. Pohlavnosť nepoznala rasových ani spoločenských rozdielov. Vojakmi ukájaná bola príjemnou zmenou v jednoduchých sedliackych objatiach. Nestrhla len dievky, prekypujúce ohňom mladostí. Vrhala sa i na ženy, väčšinou vdovy, ktoré v náručí vojakov chceli vzkriesiť spomienku dávno zašlých nocí.
Lányi, príbuzný veľkostatkára, hovorí Kriste presne to, čo chce počuť — že je krásna, že ju škoda na dedine nechať. Ked dosiahne to, čo chce, na sľuby rýcrhlo zabudne.
llčíčka po smrti svojho syna je plná smútku a nenávisti. Strata bolí a všetko jej ho pripomína.
— Syn môj jediný, syn môj zlatý!
Hlas bol suchý, bez slz, nie nasýtený takou bolesťou, že tým, čo ho počúvali, beháli po chrbte zimomriavky. Podobný ozrutnej píle zarezával sa do duše a drnčal v nej čímsi takým prenikavým, takým živelným, že počúvať ho spôsobovalo doslovne telesnú bolesť.
Ľudia sa nevedia zmieri t s prítomnosťou vojakov, bolí ich, že dievkv a ženy nehladia na česť. Hlavne Ilčíčke ležali poriadne hlboko v žalúdku.
Chodila po Ráztokách ako podpaľač. Tu iskru, tam fakľu hodila, kopla ostrým slovom, pretiahla bičom svoje; nenávisti po ľahostajných, takže sa až prehli. Nadávala im, keď plakali, vysmievala ich, keď hrozili, štvala ich, popúdzala celým ohňom rozšparchaného srdca, hnevom okradnutej matky.
Dedina si chráni Adama Hlavaja, prespáva na samotách, v hore, ľudia si pošepkávajú, že u nich bol, ale ho nezradia.
Adam raz natrafil na notára, ktorý bol na poľovačke, konečne sa proti sebe potavili ako chlap s chlapom. Notár sa tak bál, že prv než na neho Adam položil ruku, dostal porážku.
V dedine zúri červienka, deti umierajú, umrie i notárovo a Evino dieťa, Ilčíčka celým svojím materinským srdcom sa stará o Adamka Hlavaja, ktorý bol tiež chorý. Niektoré ženy začali piť zarovno s chlapmi, nerešpektovali ani upozornenia kňaza;
Vynikala medzi nimi Mutajka, zvaná Hornou, silná, vysoká žena s pohybmi chlapa a smelou rečou paholka. Čo jej dieťa zomrelo, takmer denne vysedúvala v krčme u Árona a pila, čo práve mohla dostať. Alkohol ináč miernu ženu menil na strašnú fúriu. Pod jeho účinkom vyzliekla sa zo ženskosti a stávala sa znetvorenou hromadou čuvov, odpovedajúcich bez akéhokoľvek poriadku na všetko.
Niečo sa so svetom a hadmi dialo a Ráztočania to ešte nevedeli pomenovať:
Robilo sa čosi. Ľudia nevedeli, čo, ale cítili, že sa čosi robí. Vo vzduchu bolo čudne napätie, akési zvláštne ticho, zamrznuté, nedobré. Chvelo sa v tisícich odtienkoch, zastavovalo dych i bolo čuť vtedy srdce, ako trhane poskakuje hlboko v hrudi, naplnené čudnými predtuchami.
Úrady sa ocitali v pomykove. Všetko ešte išlo riadnym tempom, ale ruky, spravujúce osudy občanov, boli už unavené; chveli sa v čudnej horúčke.
Mení sa i vojna:
Štyri a pol roka trvalo, kým ľud zbadal, že je bábkou satanskej kliky, ktorá ich životmi bojuje za svoje záujmy.
Vtedy sa choré telo s nesmiernym vypätím naplo.
Fronty rad-radom začali praskať.
Rozbičovaná žeravá láva,zomknutá hrádzami železnej disciplíny, sa vyvalila, roztrhla hate a začala zalievať svet, aby vzbudila nový požiar; požiar, odôvodnený každou kropajou krvi, každou slzou, každým výkrikom bolestí.
Stoná padali ako údery päste a na predmestiach, po dedinách sa ozývali výkriky;
— Nech žije sloboda!
— Preč s vojnou!
Do Ráztok sa vracajú prví vojaci, Hlavaj má druhov.
Dedina sa ocitla v plameili hnevu, zahorela čudným ohňom ako slama. Cítili, ako sa im ramená vystierajú, rozrastajú. Cítili, že ich zlosť nie je zlosťou Ráztok, ale zlosťou sveta, ničivou, rúcajúcou.
Chlapi pod vedením Adama Hlavaja sa rozhodí postupne odzbrojiť vojakov. Po susedných dedinách sa rabuje. Vyplienili krčmy, obchody. Ráztočania sú opäť smelší — lavína sa pohla.
V škole, kde boli ubytovaní vojaci, sa najbližšie k veliteľovi dostane Ilčíčka, zavesila sa na neho tak silno, že sa nemohol pohnúť:
Za nieľko sekúnd dav by sa už bol hrnul do siene. Ale tu jeden z vojakov vyskočil, urobil krátky, silný pohyb pušku, na ktorej sa blyšťal bodák.
Bodák sa zjavil znova.
Bol krvavý…
Ilčíčka je mŕtva, dav vyženie vojakov a smeruje k Áronoví, Notár sa snaží zachrániť v kope sena, ale dedinčanov prekvapí nezvyčajný čas na prepravu slamy:
Notára Okoliekého vovliekli do vody, posadili tak, že mu siahala až po bradu. Na vystreté nohy mu položili dosky, na dosky kamene, a aby sa im nevyvalil a neutopil zozadu ho podopreli polenom.
Neskôr aj tak nájdu notára utopeného. Dav pokračuje v zúrení v Áronovej krčme. Každý odnáša, čo môže, nezastaví ich ani zvuk zvona na poludnie. Adam Hlavaj podpáli krčmu:
I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, nie krčma, ale rozpučia sa obrovský, hnusný vred — prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny.
Potom sa zasmial.
Zasmial.
A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou ruku hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!
Forma
Už v kompozícii sme uviedli, že Urbanove kapitoly sú väčšinou samostatne vypoinfované rozprávania.
O niektorých udalostiach sa dozvieme retrospektívou, napr. v druhej časti 8. kapitoly sa dozvieme, že sa Adam stretol s Okolickým, no samotné stretnutie je až v 9. kapitole. O Adamových zážitkoch z vojny sa dozvedáme len retrospektívne.
Dej je často doplňovaný, zavše prerušovanými lyrizujúcimi časťami, v ktorých je občajne lyrický opis prírody ( Cesty zmäkli na posmech, s vŕškov stekali kalné vody, plné ľadového chladu, onoho prenikavého mokra, ktoré nalievalo predmety, robiac z nich nemé pomníky hynúceho živlu. Tu-tam zjavovali sa i bojazlivé kopliny, ale pečať zimy ešte pevne ležala na nich. ) alebo zachytenie prudkého duševného stavu postavy ( Bolí to, bolí, oj, bolí a — neprestáva. Tak to bolí ako keď odtrhneš z jablone posledný puk, ako keď posledné vtáča vyhodíš. Ráno je, krásne je, a jabloň pustá, vzduch voľný a k slnku nemá kto vyletieť. )
V lyrickom opise hromadí metaforu a prirovnanie: Mdlo, bez spevu cvendžali kosy v poliach, lenivo rozvalených pod slnkom, vozy, ťahané smutnými kravami, škrípalí v zemi ako zuby nahnevaného muža. Popolavé hlasy poletovali vzduchom ako chorá vtáč, hľadajúca odpočinok. Tenké ruky výrastkov ťahali kosu sťa kliatbu po zemi opreteky so ženami, neprimerane sa zaháňajúcimi v nezvyčajnej robote.
Použitá literatúra: Urban, M.: Živý bič. Tatran, Bratislava 1984.